Harry Potter a Ohnivý pohár

Štvrtý diel populárnej ságy o mladom čarodejníkovi. Je dlhší, je temnejší, je zrozumiteľný.

Keď som sa s nedôverou začítal do stránok Kameňa mudrcov, nevedel som, do čoho idem. Že ma knižka úplne pohltí a donúti shltat jej ďalšie pokračovanie, prinúti ma nielen k úvahám nad oným čarovným čarodejníckym svetom, ale aj nad svetom našim a privedie ma potreba úpravy merítok a hodnôt, ktoré sa týkajú fantastickej literatúry všeobecne (vezmem do úvahy prepracovanú stavbu príbehu, čarovný štýl popisov, a dialógov, nádherný spôsob imaginácie a nevšedné použitia všetkých tradičných záležitosťou, ako je napríklad ona mnohých literárnymi teoretikmi neustále prepierania archetypálnost postáv).

Ohnivý pohár má pomalý rozjazd. Príbeh sa na začiatku len tak lenivo povaľuje, zdanlivo sa nič nedeje a onen pocit sa s vami tiahne ďaleko za druhou tretinu knihy. Avšak závesy kolies deje sa postupne rozťahujú a svetlo vnikajúce na stránky knižky osvetľuje nové a nové skutočnosti a súvislosti. Mnohé sa javí o dosť vážnejšie ako predtým, je to porovnateľné so zmenou pohľadu dieťaťa a dospievajúceho človiečika, ktorého hodnoty, priority a túžby sa posúvajú málinko inde. To všetko je v príbehu nielen okato vystavené, ale aj ukryté niekde vo vnútri a čitateľ to vníma skôr z druhotných náznakov a celkovej atmosféry. Prejavuje sa tu autorkina záľuba v detaile, cit pre drobnosti, umenie neobvyklosti - zábavná slovné spojenia, novotvary, mená - hotová jazyková symfónia, ktorá však stále dbá na to, že čitateľom môže byť aj dieťa. To robí spoločne s autorkiným vyprávěcím nadaním knihu nesmierne čitateľnú.

Teraz letmé k príbehu. Harryho čaká štvrtý rok štúdií na Rokfortskej škole, skôr než sa začne výučba, podnikne výlet na majstrovstvách sveta v metlobale a zoznámi sa s mnohými novými osobami príbehu - s pánom Crouch s fúzikmi ako kefkou na zuby, s Billom Weasleym - starším bratom jeho kamaráta Rona , s pánom Ludo Bagman, aurorom Divookého Moodyho Moodym alebo s nadaným famfrpalistou Viktorom Krumom. Nové postavy otvárajú ďalšie dvierka príbehu, nahliadneme do minulosti, kedy bol pst Vyvítekdo pri moci, zistíme kto sa s ním a ako paktoval. Keď sa potom Harry dostáva do školy, čakajú na neho celá zmeny a dobrodružstvo, ktoré by som tu nerád prezrádzal. Spomeniem snáď len to, že Harryho čakajú krušné chvíle a že nič nie je tak ako sa na prvý, druhý či tretí pohľad zdá - autorka čitatelia nastražia množstvo "slepých" uličiek, takže podozrivými sa v príbehu stávajú postupne takmer všetci. Tým sa stupňuje napätie a vôbec pochmúrna atmosféra.

Koniec príbehu potom nevyznieva tak zmierlivo a rozprávkovo ako predtým. Je tu síce tradičné epifánia, teda akési zjavenie nielen rozuzlenie zápletky, ale tiež dôvodov a pravých hodnôt, ktoré sú hýbateľmi v živote Harryho a jeho priateľov. Koniec je však nedořečený, otvorený, hovorí "len počkajte, čo sa všetko ešte zomelie".