Na novú knižku od A. Sapkowského som sa naozaj tešil. A po 11 rokoch je konečne tu. S chuťou som sa do nej pustil. Mala najskôr taký nejaký pomalý rozbeh, dokonca sa mi chvíľku zdalo, že autor vykráda sám seba. Našťastie sa príbeh po pár stranách rozbehol a vyvrcholenie bolo ako vždy výborné. A samozrejme nechýba ani typický a otvorený, pre niekoho možno trochu vulgárny humor ;).

Samotný príbeh sa točí okolo mladého Geralta, ktorý práve ukončil svoj výcvik na hradisku Kaer Morhen a vydal sa prvýkrát na cestu, loviť príšery a pomáhať núdznym. A sú to práve ľudia, ktorých chce chrániť a ktorým chce pomáhať, ktorí mu spôsobia najväčšie zlo a bolesť. Ako mladík sa prvýkrát stretáva s nebezpečenstvami opísanými v zaklínačských príručkách a objavuje svoj zaklínačský kódex. Na druhej strane spoznáva aj príjemné stránky svojho slobodného remesla a častokrát sa mu dostane pomoci tam, kde by ju nečakal. Respektíve zisťuje, že občas dokážu niektorí ľudia prejaviť i vďačnosť za jeho často neuvážené, spontánne, ale záslužné a nezištné skutky, ktoré vykoná v túžbe po lepšom a spravodlivejšom svete.

Na svojej ceste sa zoznamuje s niektorými nám už dobre známymi postavami z veľkej ságy. Začína si budovať dlhodobé priateľstvá, zisťuje niektoré skryté pravdy a odkrýva tajomstvá. Klasicky sa objavujú známe motívy a riešia morálne otázky. Je to predovšetkým o netvoroch v každom z nás a o tom, ako málo stačí k tomu, aby sa z nás stali.

Nebudem príliš prezrádzať, aby som nekazil prekvapenia, ale v knižke sa napríklad dozvedáme, že Vesemir nebol Geraltov jediný učiteľ a ako to vlastne bolo s tým „slávnym“ pamfletom zvaným Anonymus: Monstrum čili Vědmáka vypodobnění…

Táto knižka je vlastne takým prequelom k všetkým ostatným dielam a Sapkowskému sa podarilo napísať ďalšiu, za mňa veľmi peknú časť veľkého príbehu o Geraltovi. Bez problémov ju možno pokojne čítať ako úplne prvú knihu tejto ságy. A možno to autor práve takto zamýšľal.

Má asi len jedinú chybu – je krátka. Približne 280 strán zvládnete prečítať za víkend. A nezostáva nič iné, len si počkať a dúfať, že budú ešte nejaké ďalšie príbehy o slávnom Zaklínačovi.

"Dubhenn haern am glândeal, morc’h am fhean aiesin.
Môj lesk preniká temnotou, moja žiara zaháňa tiene."

Na novú knižku od A. Sapkowskeho som sa naozaj tešil. A po 11. rokoch je konečne tu. S chuťou som sa do nej pustil. Mala najskôr taký nejaký pomalý rozbeh, dokonca sa mi chvíľku zdalo, že autor vykráda sám seba. Našťastie sa príbeh po pár stranách rozbehol a vyvrcholenie bolo ako vždy, výborné. A samozrejme nechýba ani typický a otvorený, pre niekoho možno trocha vulgárny humor ;).

Samotný príbeh sa točí okolo mladého Geralta, ktorý práve ukončil svoj výcvik na hradisku Kaer Morhen a vydal sa prvý krát na stezku, lov príšer a pomoc potrebným. A sú to práve ľudia, ktorých chce chrániť a pomáhať im, a tí mu spôsobia najvačšie zlo a bolesť. Ako mladíček sa po prvý krát stretáva s nebezpečenstvami popísanými v zaklínačských príručkách a objavuje svoj zaklínačský kódex. Na druhej strane spoznáva aj príjemné stránky svojho slobodného remesla a častokrát sa mu dostane pomoci tam, kde by ju nečakal. Respektíve zisťuje, že občas dokážu niektorí ľudia prejaviť i vďačnosť za jeho často neuvážené, spontánne ale záslužné a nezištné skutky, ktoré vykoná v túžbe po lepšom a spravodlivom svete.

Na svojej ceste sa zoznamuje s niektorými nám už dobre známymi postavami z veľkej ságy. Začína si budovať dlhodobé priateľstvá, zisťuje niektoré skryté pravdy a odkrýva tajomstvá. Klasicky sa objavujú známe motívy a riešia morálne otázky. Je to predovšetkým o netvoroch v každom z nás a ako málo stačí k tomu aby sa z nás stali.

Nebudem príliš prezrádzať, aby som nekazil prekvapenia, ale v knižke sa napríklad dozvedáme, že Vesemir nebol Geraltov jediný učiteľ a ako to vlastne bolo s tým “slávnym” pamfletom zvaným Anonymus: Monstrum čili Vědmáka vypodobnění…

Táto knižka je vlastne takým prequelom k všetkým ostatným dielam a Sapkowskému sa podarilo napísať ďaľšiu za mňa veľmi peknú časť veľkého príbehu o Geraltovi. Bez problémov ju možno kľudne čítať ako úplne prvú knihu tejto ságy. A práve možno to autor aj tak zamýšľal.

Má asi len jedinú chybu – je krátka. Približne 280 strán zvládnete prečítať za víkend. A nezostáva nič iné, len si počkať a dúfať, že budú ešte nejaké ďaľšie príbehy o slávnom Zaklínačovi.

"Dubhenn haern am glândeal, morc’h am fhean aiesin.
Můj lesk proniká temnotou, má záře rozhání stíny."

Podľa môjho názoru Sapkowskému najviac sedí poviedková forma, v tomto ohľade Rozcestí krkavců nesklamalo, hoci vlastne nejde ani o čistokrvné poviedky, ani o ucelený román. Spočiatku majú kapitoly formu skôr uzavretých poviedkových celkov, potom už začne byť jasné, kam príbeh smeruje a kapitoly sú viac prepojené.

Podobný koncept bol použitý už v Bouřkové sezóně a minimálne na mňa fungoval skvele. V Rozcestí krkavců sú kapitoly navyše umne popretkávané početnými úryvkami z rôznych korešpondencií, čo pomáha preklenúť dlhšie časové odmlky a dovysvetľuje, čo sa do formátu poviedkových kapitol nevošlo.

Čo sa týka samotnej dejovej linky, tam som už taký nadšený nebol – téma pomsty mi neprišla až taká atraktívna, aj keď sa nakoniec ukázalo, že knihu ako-tak dokáže držať pohromade.

Trochu sklamaný som bol aj z postáv príbehu, u Sapkowského som bol zvyknutý na nápaditejšiu prácu s charaktermi. Tu ma nikto nezaujal. Určitú rolu v tom samozrejme hrá fakt, že na krátkej poviedkovej ploche nie je spravidla veľa miesta na nejaké hlboké vykresľovanie pováh, ale latka je skrátka z predošlých kníh nastavená pomerne vysoko.

Suma sumárum, je to stále čtivý Sapkowski, je to krásna práca s jazykom (tradične veľmi pekný preklad…), miestami trefné, miestami kúsavé, miestami na pousmiatie. Knižku zhltnete za jedno daždivé popoludnie a kúsok večera. Odvarení z nej pravdepodobne nebudete, ale čítanie je to poctivé a ak máte Sapkowského dielo radi, prehrali by ste, keby ste si Rozcestí krkavců neprečítali.

Dle mého mínění sedí Sapkowskému ponejvíce povídková forma, v tomto ohledu Rozcestí krkavců nezklamalo, byť se vlastně nejedná ani o čistokrevné povídky ani o ucelený román. Zpočátku mají kapitoly formu spíše uzavřených povídkových celků, pak už začne být jasné, kam příběh směřuje a kapitoly jsou více provázané.

Podobný koncept byl použit už v Bouřkové sezóně a minimálně na mě fungoval skvěle. V Rozcestí krkavců jsou kapitoly navíc umně špikovány četnými úryvky z různých korespondencí, což pomáhá překlenou delší časové odmlky a dovysvětluje, co se do formátu povídkových kapitol nevešlo.

Co se týče samotné příběhové linky, tam už jsem tolik odvařený nebyl – téma pomsty mi nepřišlo zas tak atraktivní, i když se nakonec ukázalo, že knihu jakš takš dokáže držet pohromadě.

Poněkud zklamaný jsem byl i z postav příběhu, u Sapkowského jsem byl zvyklý na nápaditější práci s charaktery. Tady mě nikdo nezaujal. Určitou roli v tom samozřejmě hraje fakt, že na krátké povídkové ploše není zpravidla moc místa na nějaké hluboké vykreslování povah, ale laťka je holt z dřívějších knih nastavena poměrně vysoko.

Suma sumárum, je to pořád čtivý Sapkowský, je to krásná práce s jazykem (tradičně moc pěkný překlad…), místy trefné, místy kousavé, místy k pousmání. Knížku shlédnete za jedno deštivé odpoledne a kousek večera. Odvaření z ní pravděpodobně nebudete, ale čtení je to poctivé a pokud máte Sapkowského dílo rádi, prohloupili byste, kdybyste si Rozcestí krkavců nepřečetli.