Recenzie Zaklínač: Rozcestí krkavců
Byli časy, keď fantasy v Poľsku znamenala len importovaných trpaslíkov a občasný pokus vysvetliť, prečo Gandalf po troch pivách znie ako Lenin. Osemdesiate roky patrili žánru science fiction - tvrdému, ideologickému a najlepšie s marxistickým podtónom, ktorý si každý mohol vykladať, ako chcel. A potom prišiel Andrzej Sapkowski, napísal pre časopis Fantastyka poviedku s názvom Zaklínač a z dovtedy trochu rozpačitého žánru urobil národný poklad.
Dnes, o štyridsať rokov neskôr, si dedo Andrzej opäť sadá k písaciemu stroju - a nie, tentoraz nejde o prepísanie jeho zmluvy s CD Projektom. Vydal Raven's Crossing, prequel o Geraltovi, ktorý ešte nezaváňa cynizmom ani medovinou. Je to Geralt-junior, čerstvo po vysokej škole, ktorý sa prvýkrát vydáva do sveta, aby zistil, že príšery sú ako ľudia. A ľudia sú ešte horší.Na papieri to znie ako epizóda Netflixu, ale napodiv to funguje. Sapkowski sa totiž stále vie smiať - najlepšie na sebe, svojich postavách a čitateľoch. Zároveň však zostáva starým známym: jazykovo precízny, spoločensky dráždivý, literárne sebavedomý a miestami nepríjemne chytrý.
Prequel, ktorý ste nechceli, ale dostali
Kniha nás zavedie na úplný začiatok Zaklínačovho príbehu - predtým, než sa z neho stal Geralt "z Rivie". Dozvieme sa, prečo pomenoval všetky kobyly Klepna, ako vznikla brožúrka "Netvor alebo obraz veštca" a prečo ich na svete zostalo tak zúfalo málo. Objaví sa mladá Nenneke, pár nových mutantov a pár chlapíkov, ktorí by v hre mali vlastné vedľajšie úlohy.
Hlavnými nováčikmi v príbehu Zaklínača sú Preston Holt (zaklínač, ktorý má charizmu starého Clinta Eastwooda, ale dostáva menej priestoru ako roztomilé prasiatko od vedľa) a Vrai Natteravn, čarodejnica, ktorej meno znie ako názov deathmetalovej kapely. Všetci by mohli byť vedľajšími postavami, keby bola kniha dvakrát väčšia. Nie je.
Problém tristo strán
Sapkowski napísal niečo, čo by malo mať tisíc strán, ale má takmer tristo. Výsledkom je, že Geralt sa vyvíja z naivného chlapca na cynického profesionála niekde medzi dvoma odsekmi. Holt prequel v zrýchlenom režime. Niektoré kapitoly pripomínajú hlavné úlohy z priemernej RPG, ktoré síce vyplnia niekoľko večerov, ale na ničom veľmi nepridajú.
A potom je tu tretí akt - šprint na päťdesiat strán, ktorý sa skončí skôr, než sa stihnete nadýchnuť. Sapkowski má záľubu v rýchlych koncoch; urobil to už v Lahôdkovej väzbe, Zmii a Lux Perpetua. Tu to skôr vyzerá, že "termín bol včera."Sapkowski, ako ho poznáme - a trochu inak
Sapkowski zostáva presne taký, ako si ho pamätáme - ostrohlavý, jazykovo vybrúsený, sarkastický a občas podráždený realitou. Jeho texty majú rytmus, ktorý by sa dal prepísať do notového zápisu, a slovné obraty, ktoré by sa mali vytesávať do pivných táckov. Vo svojom novom románe sa opäť pohráva s jazykom s eleganciou človeka, ktorý vie, že môže - a vie, že mu to prejde.
Je to ten istý autor, ktorý kedysi dokázal z hádky medzi zaklínačom a kováčom urobiť filozofickú debatu. Dnes je len trochu zmierlivejší, menej uštipačný, viac ironizujúci. Menej bodania, viac žmurkania. Namiesto výsmechu používa odstup, namiesto hnevu rezignovaný úsmev. A aj keď sa občas oddáva jazykovému exhibicionizmu, stále má v sebe štýl, ktorý v stredoeurópskej fantastike nikto iný neovláda.
Dá sa povedať, že Sapkowski už nepotrebuje dokazovať, že je najlepší - len si občas chce pripomenúť, že ešte stále dokáže napísať vetu, ktorú iní autori ukujú len raz za život. Z jeho písania cítiť remeslo, sebavedomie a roky praxe, ktoré dokážu dávkovať sarkazmus rovnako presne ako Vlčí elixír.
Druhý pohľad na majstra obchodníka Georgea: Po dlhých jedenástich rokoch sa Sapkowski vracia - a hoci začiatok Krížovej cesty Havranov pôsobí rozpačito, čoskoro sa rozbehne na známe sarkastické obrátky. Chvíľu má čitateľ pocit, že autor strháva sám seba, ale po niekoľkých desiatkach strán je jasné, že stále dokáže vybudovať príbeh, ktorý má ťah, pointu a nádych špinavého kúzla. Finále je silné, vtipy občas drsnejšie, ale presne v duchu starého dobrého Zaklínača.
Sapkowski píše s istotou, jazykovou brilantnosťou a odstupom, aký má len veterán žánru. Napriek tomu sa dá povedať, že táto kniha je skôr návratom z povinnosti než dielom prekypujúcim vášňou. Jedinou výraznou slabinou zostáva dĺžka - približne 280 strán preletí za víkend a človek by si želal, aby celok mal aspoň dvojnásobok. Aj tak je to však dôstojný a zábavný návrat, ktorý nám pripomína, prečo má svet Zaklínača stále čo povedať.
Na druhej strane sa vytratil sexuálny náboj série. Geralt je tu síce mladý, ale jeho milostné vzplanutia sa obmedzujú na narážky a jemné úsmevy. Preč sú časy, keď v každej kapitole bola čarodejnica a každá čarodejnica mala problém so šatníkom. Tentoraz je to skôr melancholický pohľad späť než hormonálna jazda - akoby Sapkowski pochopil, že aj fikcia môže starnúť.
Edice, ktorá sa nezľakne ani gryfaV Českej republike knihu tradične vydalo Nakladateľstvo Leonardo, ktoré sa už desaťročia zasadzuje za Zaklínača. Preklad urobil Stanislav Komárek - a ako je jeho zvykom, je to istá vec. Zachováva si Sapkowského jazykovú obratnosť, uštipačný vtip a tú premyslenú zmes rozprávania a krčmového mudrovania. Vydanie sa drží štýlu starších brožovaných vydaní - praktické, čitateľné, s klasickou obálkou, ktorá sa nesnaží konkurovať estetike hry ani Netflixu. Jednoducho poctivý papierový Geralt.
Komu je to vlastne určené?
Raven's Crossing pravdepodobne neosloví mladých čitateľov, ktorí poznajú Geralta z hier CD Project alebo - nedajbože - Netflix. Je to kniha pre pamätníkov, ktorí stále čítajú, aby premýšľali, nie aby listovali. Až na to, že ani oni sa možno nezbavia pocitu, že Sapkowski už píše viac z povinnosti ako z vášne. Alebo pre peniaze.
Všetko je to však tak, že Raven's Crossing je čitateľný, vtipný a stále dostatočne múdry na to, aby nám pripomenul, prečo sme si tohto nevrlého mutanta obľúbili.
Čo bude ďalej?
Sapkowski tvrdí, že toto nie je jeho posledná kniha zaklínadiel. Ak štyri roky stačia na ďalších tristo strán, mohli by sme sa dočkať pokračovania ešte pred tým, ako CD Projekt vydá Zaklínača 4. Dúfajme, že tentoraz pridá ešte niekoľko strán, pretože sa nedá nič ukrátiť.
Písanie kníh nemá konca kraja - ale niekedy je jednoducho čas dať si medovinu, zavrieť Word a zastaviť sa. Sapkowski to zatiaľ nevie a my mu to ani veľmi neprajeme. Pretože aj keď jeho svet už dávno zhorel, je s ním stále sakra veselo.
autor Honza Kohoutek
