Význam a metódy zdobenia zbroje na turnaje

Volám sa Martin Klecán a ako historik v múzeu v Strakoniciach sa okrem iného zameriavam na stredoveké vojenstvo a výstroj. V úvodnom článku sme sa venovali symbolike a estetike plátovej zbroje, dnes sa pozrieme na výzdobu brnenia na turnaje – či zbroj mohla slúžiť aj ako nástroj zastrašenia protivníka a ako to vlastne bolo s kvalitou vyhotovenia.

Opäť platí, že tento text nie je zoznamom pravidiel, ako niečo má a musí vyzerať. Slúži ako vhľad do premýšľania nositeľa aj výrobcu zbroje a tiež ako inšpirácia pre fanúšikov living history či pre herných vývojárov.

Spoločenský význam turnajov a heraldika

Už v minulom článku som spomenul, aké dôležité bolo pre šľachtica jeho PR. A možno ešte dôležitejšiu úlohu zohrávalo na turnajoch. Tie pôvodne slúžili ako spôsob, ako zdokonaľovať bojovnícke zručnosti, veľmi rýchlo však prerástli do populárnej formy zábavy a vo vítanú príležitosť pochváliť sa svojím bohatstvom. Obzvlášť na prelome 16. a 17. storočia sa potom turnaje tešili čoraz väčšej obľube.

Účastník na turnaji reprezentoval nielen sám seba, ale aj svoju rodinu a svojho lénneho pána. Pre mnohých to zase bola cesta, ako rozmnožiť skromný majetok. A v časoch mieru potom zase turnaje predstavovali vítanú možnosť vydobyť si bojovnícku reputáciu. Šľachtic sa tu skrátka chcel prezentovať v tom najlepšom svetle a jeho výkony s drevcom boli len časť cesty. Na turnajoch sa nadväzovali kontakty a otvárali sa príležitosti pre postup spoločenským rebríčkom, a na to musel človek aj trochu vyzerať.

Že sa šou stala neoddeliteľnou súčasťou diania, máme potvrdené z mnohých zdrojov. Napríklad už spomínaný cisár Maximilián I., ktorý bol nadšeným fanúšikom aj účastníkom rytierskych klani, si nechal vyrobiť prototypy strojčekov, na ktorých mali byť zavesené štíty. Pri zásahu štítu drevcom mali tieto strojčeky zabezpečiť, že sa štít náležite rozprskol.

V knihe Le Livre des tournois od Reného, vojvodu z Anjou, ktorá obsahovala turnajové pravidlá, sa zachovalo mnoho ilustrácií zachytávajúcich bojovníkov v bohato zdobených odevoch a zbrojach.

Vojvoda Bretaňský a vojvoda Bourbonský, Le Livre des tournois, 2. pol. 15. stor. (Bibliothèque Nationale de France)

Veľkú úlohu tu zohrávala heraldika, šľachtic chcel, aby všetci vedeli, kto a odkiaľ je. Rodové znaky tak nezdobili len štíty, ale aj varkoč nošený cez brnenie, na prilbách sa objavovali objemné klenoty, ktoré kopírovali heraldické figúry. Klenoty boli obvykle vyrobené z tvrdenej kože. Tá totiž poskytovala ideálnu kombináciu pevnosti a nízkej váhy.

Varkoč sa využíval aj v klasickej bitke, rovnako ako heraldika na štítoch. Slúžil na jednoduché rozlíšenie, kto je kto, a pomáhal tak orientácii v bojovom chaose. Klenoty však v tomto kontexte nemali miesto – bojovníkovi by iba prekážali a v extrémnom prípade ho mohli aj zabiť, pretože dávali protivníkovi možnosti na zachytenie, strhnutie z koňa atď. Na turnaji však nič také nehrozilo.

Rytierske alter egá a tematické prezleky

Dochádzalo aj k situáciám, keď chcel účastník turnaja svoju identitu z nejakého dôvodu skryť a vytvoril si svoje alter ego, alebo sa vydával za postavu z príbehu. Napríklad Ulrich von Lichtenstein v prezleku za kráľa Artuša cestoval Štajerskom a Rakúskom a vyzýval šľachticov na priateľské súboje. Alebo to tak aspoň opisuje v knihe Frauendienst, či k tomu reálne došlo a skutočne používal tento prezlek, zostáva otázkou.

A do tretice môžeme spomenúť cisára Maximiliána I. Ten zase vytvoril literárnu postavu menom Freydal. Freydal sa zúčastňoval tých istých turnajov, ktoré absolvoval cisár, takže nie je ťažké si domyslieť, ako to s ním vlastne bolo.

Prezleky a alter egá ale nemuseli a neboli len knižné a niektoré turnaje na nich boli dokonca postavené. Obľúbeným námetom sa neprekvapivo stala už spomínaná legenda o kráľovi Artušovi a rytieroch okrúhleho stola. Máme doložené množstvo turnajov, ktoré so symbolikou tohto príbehu silne pracovalo. To zahŕňalo kostýmy pre účastníkov, prehrávanie niektorých najslávnejších scén atď.

Na hrade Winchester je dokonca dodnes k videniu okrúhly stôl, ktorý bol vyrobený za vlády Eduarda I. – o ňom vieme, že podobné klani organizoval na oslavu dobytia Walesu. Či rovnako objednal výrobu stola, nie je doložené, ale zapadalo by to do skladačky.

Pretože Európa bola v úzkom kontakte s Turkami, či už násilnom alebo diplomatickom, objavila sa tu určitá fascinácia blízkovýchodnou estetikou. Saskí kurfirsti tak napríklad za mnoho desiatok rokov zhromaždili pomerne veľké množstvo najrôznejších osmanských umeleckých diel, zbraní a zbrojí. Časť tejto výstroje pochádzala z opakovaných bojov s Turkami, avšak rozsiahlu časť tvorili aj diplomatické dary. Vďaka tomu mohla v rámci kurfirstskej zbrojnice vzniknúť tzv. Turecká komnata, kde boli predmety tematicky zhromaždené.

Okúzlenie Tureckom však zďaleka nekončilo zberateľstvom. Kurfirst Kristián nechal roku 1607 v Drážďanoch usporiadať turnaj, ktorého súčasťou napríklad bol sprievod šľachticov prezlečených za moslimských bojovníkov. Ani také turnaje neboli výnimkou a výzbroj „Turkom“ často poskytoval sám usporiadateľ.

Nástroj zastrašenia

Ponúka sa úvaha, že zbroj mohla určite slúžiť aj ako nástroj psychologického boja, ako napríklad šalier pomaľovaný do podoby akéhosi divokého zvieraťa.

Pomaľovaný šalier, 15. storočie (Wallace Collection).

Okriedlení poľskí husári určite nie sú pre mnohých čitateľov neznámy pojem a poslúžia ako úplne učebnicový príklad úpravy vzhľadu na vyvolanie strachu. V druhej polovici 16. storočia začala poľská elitná kavaléria používať na svojich brneniach konštrukcie zdobené perím dravých vtákov, ktoré skutočne pripomínali krídla.

Cieľom bolo zastrašiť nepriateľa – silueta bojovníka skutočne pripomínala nadprirodzenú bytosť a perie pri jazde pravdepodobne vyludzovalo špecifický zvuk. Či táto nezvyčajná ozdoba mala aj nejaké ďalšie praktické využitie, nie je celkom jasné.

Podobný typ dekorácií bol však skôr výnimkou, minimálne čo sa bojových brnení týče. Ako už sme spomenuli vyššie, pre nositeľa sa ľahko mohli stať rizikom a benefity neboli také veľké, aby sa oplatilo riskovať vlastný život. Paradoxne by sa dalo povedať, že vzhľad poľských husárov na moderného človeka pôsobí viac než na ich súčasníkov. Presne zapadajú do fantasy estetiky, ktorou sme mnohí odkojení, a málokomu na prvú dobrú napadne zvažovať, či si „krídlami“ skôr nekomplikovali život.

Na druhej strane, brnenie poskytovalo samo o sebe dosť veľký priestor, na ktorom sa dalo niečo vymyslieť, aj bez podobných dodatkov. V múzejných zbierkach nezriedka narážame predovšetkým na roztodivné tvary prilbíc. Hľadie helmy sa pri vymýšľaní najrôznejších tvarov priam ponúka – je to možno prvá vec, ktorú si druhý človek všimne. Samozrejme tu platia rovnaké pravidlá ako pre zvyšok brnenia – nesmie sa to preháňať, aby prilbica nakoniec skôr neposlúžila nepriateľovi.

Vďaka tomu nájdeme naprieč zbrojnicami množstvo uzavretých prilieb, kde je hľadie vytvarované do podoby ľudských tvárí. S vysokou mierou istoty sa dá povedať, že minimálne časť takýchto prilbíc sa použila v boji, nešlo iba o záležitosť vyrobenú na slávnostné účely. O efekte týchto oceľových tvárí sa môžeme len dohadovať. Pravdepodobne nebolo pre nepriateľa úplne príjemné vidieť výraz bojovníka pred ním bez akejkoľvek mimiky, dostávame sa tým do onoho pomyselného „uncanny valley“. A ľahko si možno domyslieť, aké výhody mohlo zakrytie mimiky priniesť nositeľovi.

Pri väčšine zachovalých brnení sa však dá povedať, že zámernú snahu o dekorovanie brnenia na zastrašenie nepriateľa priamo nepozorujeme. Šľachtic chcel vyzerať maximálne aristokraticky, prezentovať svoje bohatstvo a vkus. Ak v boji viedol vojakov, jeho prítomnosť ich mala inšpirovať a motivovať a dvojnásobne to platilo v prípade panovníka.

Napríklad sa nám dochoval opis výstroje, ktorú mal na sebe Richard III. v bitke pri Bosworthe. Kráľ mal prilbicu zdobenú kráľovskou korunou a cez nákladné brnenie si obliekol surcoat s kráľovským erbom. Absolútne nikto nemal pochybovať o tom, že je kráľom Anglicka a že je tou najdôležitejšou osobou na celom bojovom poli.

Rytierske ideály cti a čestného boja tiež nikam nezmizli a človek odetý v zbroji sám seba radšej videl bližšie ku kráľovi Artušovi než k nejakému pekelnému či divokému stvoreniu. Navyše máme doložené aj pomerne veľa sád zbrojí, ktorých komponenty sa dali kombinovať na bitku aj na turnaj, takže aj výzdoba musela zodpovedať obom príležitostiam.

Skrátka, nejako výrazne desivo vyzerajúce zbroje do tohto celku nezapadali.

A v zásade ani neboli treba. Rytier oblečený do kompletnej zbroje sa stával vrcholovým predátorom a vedel to on aj nepriateľ. Nebol nezraniteľný, ale bol rozhodne najlepšie chránený. Zároveň mal za sebou spravidla roky výcviku a táto kombinácia určite mala vplyv na jeho sebavedomie. Tento faktor nie je neznámy ani moderným armádam – dobre vybavený vojak si viac verí a podáva lepšie výkony. V prípade šľachty bol deliacim faktorom aj ich spoločenské postavenie. Dohromady tak ťažko obrneným rytierom celkom iste stúpalo sebavedomie s každým ďalším plátom, ktorý si obliekli.

Prostý vojak mohol dúfať, že ťažkú jazdu nepriateľa zastavia strelci – ak sa ju podarilo zasypať množstvom šípov, čisto štatisticky existovala slušná šanca, že nejaké šípy nájdu slabiny v brnení a aspoň časť nepriateľských obrnencov vyradia. Prežitie prostého vojaka mohla zabezpečiť aj dobrá taktika jeho veliteľa, skúsená a pevná formácia, prípadne terénna výhoda, alebo kombinácia spomenutých faktorov.

Rytierska jazda však platila za jednu z najnebezpečnejších zbraní stredovekého bojiska a z evidentných dôvodov jej útok rozhodol veľa bitiek. Brnenie tak nemuselo vyzerať desivo – stačila reputácia jeho nositeľov; ich útok bol hrôzu naháňajúci sám o sebe a nebolo treba ešte niečo pridávať.

Nedokonalosti a nepresnosti

Naprieč výstrojou všetkých ekonomických skupín ale vidíme aj iný zaujímavý trend, dalo by sa povedať presne opačný. Doteraz sme sa bavili prevažne o veľmi precízne spracovaných kusoch zbroje, teda aspoň čo sa šľachty týče. Hoci vzhľad hral dôležitú úlohu a každý, kto mal peniaze nazvyš, oň dbal, malo to svoje limity. Najpatrnejšie je to pri zbraniach; meč či nôž väčšinu času visel pri boku majiteľa, a teda bola vidieť iba jeho jedna strana. Na nepohľadovú časť zbrane tak padlo oveľa menej času a prostriedkov a často zostávali pomerne holé.

Nech už brnenie putovalo k najprostšiemu vojakovi alebo k cisárovi, môžeme si všimnúť najrôznejších nedokonalostí, a to niekedy celkom prekvapivého charakteru. Aj na nákladne spracovaných pancieroch sa napríklad stávalo, že remeselník zle nameral dieru pre nit a prerazil ju inde, než potreboval. Riešenie? Urobiť dieru novú, a ak tá stará nebola na vyložene kritickom mieste, kde by ohrozovala integritu brnenia, tak sa o ňu nestaral. Rovnako tak výrobcu zbroje príliš nevzrušovali stopy po úpravách, keď brnenie putovalo k inému majiteľovi, alebo keď bolo treba prerobiť brnenie pre majiteľa pôvodného.

Stredoveký človek nemal naše súčasné nároky na symetriu. My sme vycvičení priemyselnou výrobou, ktorá dokáže stopercentne zrkadliť. V minulosti nič také po ruke nemali a symetria bola jednoducho len optická a tak trochu „plus mínus”. Aj tak sa dajú nájsť pomerne vtipné príklady, kde ani táto optická symetria nie je k nájdeniu.

Vľavo: Šalier z expozície na hrade Norwich, 15. stor. Vpravo: Šalier, cca 1480 (Metropolitan Museum of arts NY)

Napríklad v expozícii na hrade Norwich by sme našli šalier, kde remeselníkovi značne ušla ruka. Či potom táto prilba putovala do niečej výzbroje, zostáva otázkou, ale nebolo by žiadnym prekvapením, keby áno. Stále lepšie mať na hlave asymetrickú prilbicu, než vôbec žiadnu. Podobne „nepodarený“ šalier nájdeme napríklad aj v zbierke Metropolitného múzea v New Yorku a ak sa dobre pozrieš na iné kusy výstroje v expozíciách ďalších múzeí, určite nájdeš množstvo ďalších príkladov.

Spomenuté prilbice sú skôr extrémne príklady a samozrejme ide o exempláre, ktoré nekončili v zbrojniciach najbohatších. Ale spoločne s prístupom k zdobeniu zbraní a k opravám chýb nám to dáva celkom dobrú predstavu o zmýšľaní vtedajších ľudí.

Dúfam, že ti bolo čítanie o zdobení zbroje príjemnou vychádzkou do histórie, a ak ešte nemáš prečítaný úvodný článok venovaný estetike a symbolike brnenia, stačí kliknúť na odkaz a môžeš pokračovať.