Estetika a symbolika plátovej zbroje

Volám sa Martin Klecán, pracujem ako muzejný historik v múzeu v Strakoniciach a okrem iného sa zameriavam na stredoveké vojenstvo a výstroj. Rád túto tému prepájam s popkultúrou, pretože veľa vecí (či už v zmysle hmotných alebo aj ideových) presiaklo do modernej doby. A naopak, niektoré aspekty stredovekej zábavy nemajú ďaleko k dnešnému poňatiu kultúry. Keď sa na to človek zameria, tak rytiersky turnaj má až prekvapivo veľa spoločných vecí s moderným conom.

Nasledujúce riadky sa zaoberajú hlavne estetickou stránkou brnenia a jeho výzdobou. Nevznikli ako nejaká príručka „takto je to správne a len tak to má vyzerať“. Písal som tento článok jednoducho s tým, že toto by sa mohlo niekedy niekomu hodiť. Či už je ten niekto nadšenec do living history, dizajnuje postavu do hry, alebo sa jednoducho len o túto tému zaujíma. Nie je to súbor pravidiel, ale v ideálnom prípade zdroj informácií a inšpirácie a tiež trochu vhľad do toho, ako o brnení premýšľal jeho majiteľ alebo výrobca.

Ak ťa článok zaujme a budeš sa ma chcieť na niečo opýtať, nájdeš ma na internete pod prezývkou Hrafna, na Instagrame ako @hrafmart.

Brnenie ako umelecké dielo

Hlavnou funkciou brnenia vždy bolo udržať nositeľa nažive alebo aspoň zamedziť ťažkým zraneniam. A hoci toto najviac diktovalo podobu zbroje, aj estetická stránka postupne rástla na dôležitosti – tým viac, ako sa zlepšovala technológia. Na krúžkovej košeli sa toho príliš ozdobiť nedá, ale plátové brnenie je už iná vec.

Zlepšovala sa aj samotná technológia výzdoby – zbrojári postupne prichádzali na spôsoby, ako kov nielen leštiť a ryť, ale aj leptať a poťahovať ďalšími kovmi. Začali spolupracovať so zlatníkmi a umelcami. Dochovali sa nám skice zbraní a návrhy dizajnov mnohých umelcov, ktorí si nimi privyrábali. Brneniu a zbraniam sa vo svojom diele veľmi detailne venoval napríklad aj Albrecht Dürer.

Obraz Albrechta Dürera s názvom Rytier, Smrť a Diabol, kde je pekne vidieť, ako sa detailne zameral na zbroj rytiera.

Honosne zdobené brnenie neslúžilo len ako reklama na majiteľovo imanie, ale komunikovalo množstvo ďalších významov. Odložme teda na chvíľu ochranný aspekt a pozrime sa spoločne na to, ako zbroj „hovorila“ a čo o svojom majiteľovi prezrádzala.

Tvar a silueta

Brnenie nebolo iba plátnom alebo „vešiakom na dekorácie“, samo o sebe mnohokrát dosahovalo kvalitu sochy. Ako sa v čase menila móda a šaty, ako boli akcentované iné telesné atribúty a charakteristiky, premieňala sa aj silueta brnenia. Prioritná síce bola maximálna ochrana nositeľa, takže zmeny mali svoje limity, to však platnierom nebránilo vtlačiť oceli jedinečné tvary, zdôrazniť niektoré telesné charakteristiky majiteľa, alebo rovno prijať tvaroslovie z najrôznejších umeleckých foriem.

V renesancii sa hlavne na nemeckých zbrojach rozšírilo kanelovanie. Išlo o žliabky, ktoré viedli naprieč plátmi a dodávali im štrukturálnu pevnosť. Mali ale aj funkciu estetickú; usmerňovali zrak diváka podobne, ako to dokáže premyslená kompozícia obrazu. Zároveň sa tu ponúka paralela s antickými stĺpmi, kde sa kanelovanie takisto hojne používalo. Táto podobnosť asi málokoho prekvapí, zvlášť keď vieme, ako sa renesancia v mnohých ohľadoch pri antike inšpirovala.

Kanelovaná nemecká zbroj z Metropolitného múzea NY, datované cca 1525.

Nemusíme ísť ďaleko, aby sme našli oveľa doslovnejšiu inšpiráciu antikou. V Taliansku sa vyvinul typ prilby zvaný barbuta, ktorý prakticky kopíroval ikonický vzhľad korintskej prilby – hlavne priezorom v tvare T. Vzhľadom na to, že dizajn helmíc bol neustály boj medzi maximálnou úrovňou ochrany tváre a čo najmenším obmedzením rozhľadu a dýchania, je pomerne prekvapivé, že tento dosť praktický dizajn sa dočkal oživenia iba v Taliansku a len na krátku dobu.

Prilba typu Barbuta z Metropolitného múzea NY, datované cca 1460.

Brnenie nezriedka kopírovalo aj tvary civilného oblečenia. Žiarivým príkladom je anglické brnenie z čias Alžbety I. Ideálny tvar mužského tela mal široké ramená, relatívne široké boky a elegantné nohy. V civilnom odeve sa tak uchytili pančuchy a povedané moderným slovníkom naberané kraťasy; na ramenách nesmeli chýbať vypchávky. Tvar zbrojí sa tomu snažil prispôsobiť a nutno dodať, že úspešne. Technológia v tom čase už značne pokročila a kráľovská dielňa v Greenwichi, ktorá platila za anglickú špičku, to vedela dokonale využiť.

Kurióznym módnym výstrelkom, ktorý sa dá pozorovať ako v látkovom, tak plechovom vyhotovení, bol tzv. codpiece. V podstate išlo o kus odevu zdôrazňujúci mužstvo svojho nositeľa. Trochu sarkasticky by sa chcelo poznamenať, že plechové vyhotovenie tejto súčasti nakoniec možno dávalo väčší zmysel.

Stretávame sa však aj s tým, že sa do oceľového vyhotovenia neprevádzala iba celková silueta, ale prakticky celý odev. Od konca 15. storočia veľkú časť armády Svätej ríše rímskej tvorili tzv. landsknechti. Išlo o žoldnierov, ktorí preslávili nielen svojimi bojovými výkonmi, ale aj veľmi extravagantnou módou. Ich poznávacím znamením boli naberané kabátce s balónovými rukávmi a s dlhými prestrihmi a podobne poňaté nohavice.

Dochovalo sa nám niekoľko zbrojí, ktoré skutočne zachytávajú tvary naberanej látky ako napríklad táto zbroj z Kunsthistorisches Museum datovaná do roku 1523.

Zbrojári zašli dokonca do takých detailov, že sa pri starostlivom skúmaní dajú nájsť na povrchu kovu jemné vzory napodobňujúce ozdobné stehy v látke.

Hoci vrstva plechu predstavovala niekedy to jediné, čo majiteľa delilo od desivého zranenia či rovno smrti, neznamenalo to, že sa všetko muselo podriadiť jedinému účelu. Výrobcovia zbrojí dobre vedeli, že môžu brnenie pozlátiť odhora dole, ak by však základný tvar nespĺňal vysoké estetické nároky doby, nebolo by to nič platné.

Aristokrat skrátka chcel vyzerať dobre a koniec koncov, predviesť sa chcel aj zbrojár a celá jeho dielňa. Elegantný a originálny tvar celku bol preto prvým a možno aj najdôležitejším stavebným kameňom. Rozhodne sa teda nedá povedať, že by sa platnieri nechávali zväzovať konvenciami.

Povrchová úprava a maľované brnenia

Estetická stránka brnenia sa odvíjala už od jeho povrchovej úpravy. Leštenie totiž bolo pomerne časovo náročné a nebolo nutné na zaistenie pevnosti zbroje. Vypustenie tohto kroku mohlo priniesť značné úspory. Na opačnom konci škály stál zrkadlový lesk, ktorý sa dal dosiahnuť hodinami vytrvalej práce. Rytier tak dával najavo, že si môže dovoliť zaplatiť nielen exkluzívne spracovanie, ale aj ľudí, ktorí sa mu o zbroj postarajú. Na takto vyleštenom pancieri bol totiž veľmi dobre vidieť každý škrabanec alebo škvrnka hrdze a nutnosť sústavnej údržby tak signalizovala status nositeľa.

Jednou z možných úprav povrchu bolo tiež černenie (alebo modrenie, angl. bluing). V podstate išlo o riadenú oxidáciu – väčšinou teplom (dnes je rovnaký výsledok možné docieliť aj chemicky). Dalo sa kombinovať aj s leštením – ak bol takto černený už vyleštený povrch, lesk si udržal. Vedľa estetického efektu to malo aj praktickú výhodu – povrch bol chránený pred koróziou. Ani černenie sa však nezaobišlo bez údržby, bojové šrámy na ňom boli dosť výrazné.

Rozsiahle možnosti, ako sa pochváliť majetkom a zároveň sa odlíšiť od ostatných, však poskytovali aj iné druhy brnenia. Než sa európska metalurgia posunula k výrobe veľkých kusov ocele, z ktorých by bolo možné spoľahlivo vytvárať kyrysy a ďalšie rozmerné kusy zbroje, veľkú obľubu získali brigantíny. Išlo o akýsi kabátec, ktorého vnútro bolo tvorené množstvom menších kovových plátkov, ktoré boli prinitované k vonkajšej látkovej vrstve a vzájomne sa prekrývali. Technológia to bola natoľko dobrá, že brigantíny dlho koexistovali spoločne s klasickou plátovou zbrojou.

Vľavo: Talianska brigantína, okolo roku 1400 (Metropolitan Museum of Arts NY) Vpravo: Černené (resp. modrené) brnenie bohato zdobené zlatom pôvodne patriace Georgovi Cliffordovi, prelome 16. a 17. stor.

Práve vonkajšia látková vrstva poskytovala veľký priestor, kde sa mohol majiteľ realizovať. Počnúc kvalitou látky (najdrahšie exempláre boli vyrobené z hodvábu), cez farebnosť a vzory látok, po umelecké stvárnenie hlavičiek nitov.

Snaha o osobitý vzhľad nebola príznačná len pre šľachticov, ale pravdepodobne aj pre obyčajných vojakov. Dochoval sa napríklad maľovaný šalier, ktorý je ozdobený tvárou akejkoľvek zúbatej príšery. Evidentne išlo o pokus zastrašiť protivníka, ale zároveň je to aj krásny doklad toho, že ľudia majú od nepamäti potrebu si upravovať svoje vybavenie podľa vlastného vkusu. Táto potreba nijako nesúvisí s finančnými možnosťami majiteľa. Ak si niekto nemohol dovoliť nákladné leštenie či iné vizuálne libôstky, obstaral si farby, a potom už to bola len otázka šikovnosti.

Maľovaný šalier, 15. storočie (Wallace Collection).

Špekuluje sa, že maľovaných brnení sa v histórii mohlo vyskytovať viac a že sme o ne prišli za viktoriánskych čias. Anglickí šľachtici tej doby mali svoju predstavu, ako má zbroj vyzerať a ak sa od týchto predstáv líšila, tak ju jednoducho upravili, čo zahŕňalo aj odstránenie pôvodných farieb. O tejto viktoriánskej praktike vieme; čo už nevieme, koľko malieb jej padlo za obeť. Určiť, ako časté tieto úpravy farbou boli, je tak veľmi ťažké.

Ľudia v stredoveku milovali ozdoby a farby všetkého druhu, aj tie najlacnejšie kožené výrobky boli zdobené napríklad vyrazenými vzormi. Kvalita razby samozrejme rástla s cenou – čím nižšia, tým viac kolísavá bola – vzory strácali pravidelnosť, hĺbka razby sa líšila skoro na každom centimetri. Vieme, že napríklad interiéry hradov hrali všetkými farbami (holé steny sú spravidla výsledkom pamiatkovej starostlivosti 19. storočia), ale to sme zase v kontexte aristokracie. Nálezy dekorovaných kožených výrobkov nevalnej kvality nám však celkom jasne hovoria, že každý voľný povrch sa skôr či neskôr stal pre niekoho plátnom. S vedomím týchto skutočností nemožno vylúčiť, že pestrá maľba zdobila aj zbroje chudobnejších vojakov.

Sebaprezentácia a PR

Vizuálne spracovanie brnenia mohlo poslúžiť aj ako nástroj PR. Perfektným príkladom sú napríklad brnenia rímskonemeckého cisára Maximiliána I. Ten nechal za svoj život vyrobiť mnoho kompletných zbrojí aj jej častí, niektoré pre seba, niektoré pre členov rodiny, iné ako diplomatické dary.

Najstaršie dochované brnenie je to, ktoré si nechal Maximilián vyrobiť tesne po svadbe s Máriou Burgundskou. Na burgundský dvor prišiel ako cudzinec a bez majetku, v tieni hroziacej francúzskej invázie. Aby získal priazeň burgundskej šľachty, potreboval Francúzov nielen odraziť, ale zároveň využiť príležitosť prezentovať sa ako najlepší z najlepších.

Práve nová zbroj (pravdepodobne zaplatená peniazmi jeho manželky, hoci Maximilián za sebou pravidelne nechával vysoké dlhy), veľmi nákladná a precízne spracovaná do najmenších detailov, k tomu mala prispieť a umocniť jeho obraz záchrancu. V tej chvíli bez nadsádzky poslúžila ako jeho superhrdinský oblek. Zároveň niesla jednoznačný rukopis nemeckých zbrojárov – Maximilián sa nesnažil zakryť svoj pôvod, naopak jasne hovoril: „Áno, som cudzinec, ale viem presne, čo robím. Som vaša najlepšia nádej, takže počúvajte a ja vás dovediem k víťazstvu.“ Až v neskorších rokoch si nechal vyrobiť ďalšie brnenie, v štýle miestnej šľachty. Symbolicky tak zrastal s vyženeným panstvom.

V súvislosti s Maximiliánom sa tiež objavuje jeho osobný znak – granátové jablko, a to nielen na obrazoch, ale aj ako motív vyleptaný do niektorých jeho zbrojí. Podľa Johanna Stabia symbolizovalo vnútorné kvality, ktoré sú síce na prvý pohľad skryté, ale prejavujú sa deň za dňom. Keď sa Maximilián stal rímskonemeckým cisárom, dalo sa granátové jablko interpretovať ako určitá metafora k jeho ríši – mnoho rôznych štátov, každý má svoje kvality a všetky sú spojené v jeden celok. Jablko ale nebolo Maximiliánovým heraldickým znamením, bol to znak, ktorý si zvolil sám pre seba a používal ho ako akési metaforické vyjadrenie svojich postojov a presvedčení. Granátové jablko má tiež náboženské konotácie, symbolizuje Kristove rany. Obľubu náboženských motívov pozorujeme takmer vo všetkých kontextoch, takže iste neprekvapí ani pri brnení.

A Maximilián I. nebol zďaleka jediný, kto zbrojou vytváral svoj verejný obraz a zároveň prezentoval svoje ideály. Na slávnom „Herkulovskom brnení“ nechal jeho menovec a takisto rímskonemecký cisár Maximilián II. zvečniť gréckeho hrdinu Herakla plniaceho dvanásť úloh. Nedával len prvoplánovo najavo svoje bohatstvo (hoci aj to celkom iste hralo rolu). Správa Svätej ríše rímskej bola sama o sebe náročnou úlohou a Maximilián touto zbrojou symbolicky porovnával seba a Herakla ako dvojicu hrdinov, ktorí plnia najnáročnejšie úlohy. Zároveň ukazoval svoj vlastný kultúrny rozhľad a vzdelanosť.

„Herkulovské“ brnenie cisára Maximiliána II., datované do roku 1555 (Kunsthistorisches Museum Wien)

Perlička na záver: Cisári si nelahodili nutne len v nákladných a zložitých ozdobách. Napríklad Karol V. si obľúbil prúžky, čo je vidieť nielen na portrétoch, ale aj na niektorých zbrojach.

Ešte nekončíme! Ak ťa rozprávanie o estetickom význame brnenia zaujalo, môžeš sa tešiť na pokračovanie. V druhom diele sa pozrieme na ozdoby brnenia v kontexte turnaja a na to, či zbroj mohla slúžiť aj ako zastrašovací nástroj.