Milan Žáček – prekladateľ a vydavateľ

Milan Žáček je jeden z popredných českých prekladateľov fantasy literatúry. Preložil okolo 150 kníh. Je to priateľský človek, ktorý nikdy nevynechá príležitosť porozprávať sa o svojej životnej vášni – literatúre. Je majiteľom vydavateľstva Carcosa, ktoré sa zameriava hlavne na horor a bizarnú beletriu. Ako vyzerá život prekladateľa v našej krajine? Prečo sa rozhodol podnikať na vlastnú päsť a čo presne je bizarro? Roman Bílek mu položil tieto a ďalšie otázky.

Začnime tradičnou otázkou: Ako ste sa dostali k prekladaniu a vedeli ste od začiatku, že sa tým chcete živiť?

Študoval som prekladateľstvo a hoci som si nebol úplne istý, či sa tým chcem živiť, vedome som sa vydal touto cestou už dávno a prekvapivo ma z nej doteraz nič neodradilo, hoci som vyskúšal aj iné povolania.

Môže si začínajúci prekladateľ vybrať, čo chce prekladať, alebo musí prijať akúkoľvek prácu, aj keď ho nezaujíma? Všetci vás poznajú ako prekladateľa fantasy, ale museli ste niekedy prekladať encyklopédiu kaktusov alebo niečo podobné?

Začiatoční prekladatelia zvyčajne berú všetko, čo je k dispozícii, aspoň podľa toho, čo som počul a viem z vlastnej skúsenosti, pokiaľ to nie je niečo úplne mimo ich oboru. Samozrejme, ja by som neprekladal encyklopédiu kaktusov, pretože tomuto špecifickému odboru vôbec nerozumiem, ani v češtine. Začala som prekladať knihy o eutanázii, príručky o tom, ako zbohatnúť, poéziu, t. j. veci, ktorým som viac-menej rozumela... a až postupom času som našla svoju špecializáciu a zostala som pri nej. Trvalo to niekoľko rokov. Na začiatku som možno nevedel presne, čo chcem robiť a čo ma baví najviac, tak som prijal výzvy a snažil sa nájsť sám seba.

Zmenila sa vaša pozícia prekladateľa v priebehu rokov, pokiaľ ide o klientov/vydavateľov?

Pravdepodobne áno, mám väčšiu slobodu voľby a venujem sa hlavne svojej vlastnej špecializácii, t. j. hororu a temnej fantázii vo všeobecnosti. Dostávam ponuky v tejto oblasti a tiež sa sám pokúšam získať zákazky.

Skúšali ste niekedy iné typy prekladu, napríklad simultánny preklad?

Áno, bolo to súčasťou mojich vysokoškolských štúdií, ale nie je to moja silná stránka. Pred dlhým časom som asi rok pracoval ako tlmočník, ale oveľa viac preferujem prekladanie. Simultánne tlmočenie je úplne iný svet a ja na to nemám talent.

Prečo prekladáte fantasy? Ako ste sa k tomu dostali? A je z finančného hľadiska rozdiel medzi prekladaním fantasy a napríklad non-fiction alebo svetovej literatúry?

Baví ma fantasy. To je pravdepodobne najdôležitejší faktor v súčasnosti. Nedokážem si predstaviť, že by som dvadsať rokov prekladal niečo, s čím sa trápim, čo ma vyčerpáva, najmä keď je veľmi ťažké uživiť sa prekladaním. Radšej by som s tým skončil. K fantasy som sa dostal počas svojho hľadania. Ale aj v rámci fantasy som sa vyvinul od sci-fi a fantasy k hororu, čo ma prekvapuje a na čo sa stále každý deň teším, čo je pre mňa záchrana. Donedávna som prekladal svetovú beletriu, ale už dlho som neprekladal literatúru faktu (s výnimkou literatúry faktu, ak to tak môžeme nazvať, o horore, ako je Kingova kniha Danse macabre)... V mojom prípade sa odmena výrazne nelíšila, ale neviem, ako je to u ostatných. Dokážem si však predstaviť, že ak je niekto odborník v určitej oblasti a prekladá odbornú literatúru, kde je potrebný väčší výskum a jedinečné znalosti, a ak má táto osoba aj podporujúceho vydavateľa, môže pracovať na inej úrovni.

Viktor Janiš mi raz povedal, že prekladateľ je spisovateľ, že aj priemerný text sa môže s pomocou jeho zručností premeniť na nadpriemerný. Ako to vnímate vy? Môže sa priemerný zahraničný autor prostredníctvom prekladu stať „hviezdou“ v našej krajine? A poznáte nejakých autorov, ktorí sú tu oveľa populárnejší ako vo zvyšku sveta alebo vo svojej domovskej krajine?

Text by mal mať v cieľovom jazyku rovnaký účinok ako v zdrojovom jazyku. Ak je niečo v origináli priemerné, malo by byť priemerné aj v preklade, nech si už pod priemerným predstavujeme čokoľvek. Tendencia k vylepšovaniu je dosť zradná. Bežný, nudný text by sa nemal meniť a stať sa niečím iným; to mi pripomína prepisovanie a považoval by som to za nežiaduci zásah. Prekladateľ nielen prekladá, ale aj vylepšuje, leští a ponúka niečo iné. Skutočnosť, že sa niekto stane „hviezdou“ a je slávnejší v zahraničí, nemusí byť spôsobená „vylepšeným“ prekladom, ale skôr tým, že sa dostane na úrodnejšiu pôdu a že cudzinci „mu lepšie rozumejú“, alebo že sa jednoducho zhodli okolnosti, vďaka ktorým je kniha známejšia v preklade ako v origináli. V súčasnosti ma nenapadá žiadny taký autor v českom prostredí, hoci som si istý, že nejakí existujú. Viem, že napríklad Graham Masterton a Jonathan Carroll majú v Poľsku kultový status; sú známi aj doma, ale nemajú rovnaký status.

A naopak, keď ste niečo prekladali, mali ste niekedy pocit, že určité pasáže jednoducho neboli správne, že stratili tempo a dynamiku a že tam vôbec nemali byť? A čo v takom prípade robíte?

Áno, mám taký pocit, ale nevidím to ako dôvod prejsť na vyššiu úroveň kreativity a vylepšiť to. Proste to tam je, tak sa to snažím vyjadriť tak, ako to je. A ak by tam niečo nemalo byť? Určite by som to nevyhodil; to by zaváňalo svojvoľnosťou a úpravou textu podľa vlastných predstáv. Prekladateľ je tvorivý pracovník, ale aj služobník. Mal by jednoducho vyjadriť to, čo je v origináli, aj keď sa mu to nepáči.

Všeobecná predstava o prekladateľovi je pravdepodobne taká, že je to podivín, ktorý je celý deň zahrabaný v knihách, bojí sa denného svetla atď. Ako vnímate túto „definíciu“ z profesionálneho hľadiska? Ako vyzerá realita a ako vyzerá váš typický pracovný deň?

Skutočnosť je takmer taká, ako hovoríte: môj typický pracovný deň spočíva v tom, že som zahrabaný v knihách, mrmlám si ako podivín a bojím sa denného svetla. Preto rád pracujem v noci.

Dalo by sa naopak povedať, že prekladateľ je človek s bohatou slovnou zásobou, ktorý by v hre Scrabble ľahko porazil kohokoľvek?

Áno, dalo by sa to tak povedať. Vďaka neustálej interakcii so slovami sa moja slovná zásoba nevyhnutne rozširuje a mení sa všetkými možnými spôsobmi, a niekedy nedokážem povedať nič normálne. Moja rodina by vám o tom mohla niečo povedať. O Scrabble nemôžem nič povedať, ale zahral by som si hru, aby som zistil, ako som dobrý.

Čítate len pre seba, alebo ste taký pokrivený, že hneď premýšľate o preklade každej zahraničnej knihy a o tom, či by stálo za to ju vydať? Čo vlastne čítate vo voľnom čase a akých autorov alebo žánre máte rád?

Snažím sa nebyť pokrivený... ale áno, premýšľam o tom, či by stálo za to publikovať to či ono. Samozrejme, zakazujem si spontánne prekladať cudzie knihy, lebo by som hneď uviazol. Na jednej strane čítam buď originálnych českých autorov, aby som nestratil kontakt s jazykom, a potom všetky druhy cudzích žánrových diel, aby som nestratil kontakt. Ale nemám toľko voľného času.

Na začiatku nového storočia bolo literárne hnutie New Weird veľmi populárne a vy ste mali na jeho prekladanie takmer monopol. Ako je to teraz a ktorí autori sa podľa vás od neho odtrhli a naďalej surfujú na vlne popularity? Ktorí z týchto autorov vás zaujali najviac?

New Weird akosi zmizlo. China Miéville píše čoraz menej a keď už, tak sú to krátke diela alebo politické články. Steph Swainston sa stiahla do úzadia, Ian R. MacLeod a Hal Duncan nie sú veľmi viditeľní a K. J. Bishop, autorka knihy The City of Carved Stone, už desať rokov nič nepublikovala. Jeff VanderMeer je viditeľný a skúša rôzne veci v oblasti fantasy. Najviac ma zaujíma China Miéville, pretože som preložil väčšinu jeho diel a poznám ho najlepšie. Od vydania jeho posledného románu Railsea uplynulo už deväť rokov. Dve jeho novely z roku 2016 ešte neboli vydané v češtine... ale čo bude ďalej, vie len Boh.

Vo vašom vydavateľstve Carcosa prekladáte a vydávate aj bizarro, čo je popri new weird ďalší žáner plný podivností... baví vás to? Našli si tieto „literárne výlety fantázie“ cestu k vám, alebo ste ich našli vy? Baví vás premýšľať nad textami plnými neologizmov, excentricít a kvetnatého jazyka?

Áno, baví ma bizarro. Je to silnejšia, šialenejšia verzia new weird. Bizarro je tiež subžáner kratších foriem. Páči sa mi, že neviete, čo sa v knihe stane; v tomto zmysle je to dobrodružná literatúra. Po štyridsiatke som na to asi dozrel, ale musí to byť bizarro, ktoré dáva zmysel, ktoré drží pohromade a nie je len zmesou bláznivých nápadov bez hlavy a päty – a také niečo existuje. Stále sa snažím nájsť autora, ktorého by sme mohli publikovať vedľa Mellicka, ale nie je to ľahké, on je génius vo svojej bláznivej oblasti.

Ste v štádiu, keď si môžete vybrať, čo a pre koho budete prekladať, alebo si len „vyhovujete svojmu vkusu“ vo vašom vydavateľstve Carcosa?

Viac-menej áno. Všetky knihy, ktoré som preložil tento rok a minulý rok, sú z mojej oblasti. V Carcosa si tiež plním svoje sny. Môžem vydávať halloweenské veci, veci od Lovecrafta a dokonca aj poviedky, ktoré by inde ťažko našli svoje miesto.

Carcosa sa špecializuje na hororovú literatúru. Ako vzniklo toto vydavateľstvo, čo vás viedlo k jeho založeniu a aký je váš vzťah k hororu?

Carcosa vznikla z viacerých potrieb... potrebovali sme nový impulz pre prekladanie, aby to nebolo len o preložení knihy, odovzdaní a prechode k ďalšej o pár hodín neskôr. Teraz je tu aspekt výberu, aspekt monitorovania, ako sa darí, aspekt podnikania, experimentovania, zodpovednosti, zavádzania nových vecí a autorov. Založenie vydavateľstva bolo rodinným rozhodnutím; sme rodinná firma. V prípade Carcosy nemôžem nikdy hovoriť v jednotnom čísle, pretože sám by som nikdy nebol schopný riadiť takýto projekt a obdivujem vydavateľstvá, ktoré sa pýšia tým, že ich vedie jedna osoba. Môj vzťah k hororu je samozrejme pozitívny, ale je ťažké opísať takú komplexnú vec v niekoľkých riadkoch... ale povedzme, že som sa v ňom našiel a som šťastný, že môžem pracovať v tejto oblasti, že moje hobby je mojim živobytím.

Ako vyberáte knihy, ktoré vydávate v Carcosa? Je to na základe osobného vkusu, toho, či tituly získali nejaké ocenenia v zahraničí, ich predaja v zahraničí, „mena autora“ alebo niečoho úplne iného?

Je to všetko dohromady... Snažíme sa dosiahnuť rovnováhu, mať v portfóliu trochu zo všetkého a, samozrejme, mať viac známych, osvedčených vecí (pokiaľ ide o preklady). Meno autora je dôležité, pretože stále pôsobíme v oblasti, ktorá bola v našej krajine mnoho rokov zanedbávaná, a hoci sa situácia v horore v posledných rokoch výrazne zlepšila, stále existujú prázdne, nezmapované oblasti. Moje osobné vkus hrá určitú úlohu, áno, novota, originalita, mám rád prekvapenia... A keď nad tým premýšľam, zahraničné ocenenia mi nepripadajú veľmi dôležité. Možno preto, že ocenené knihy ma viac ako raz sklamali.

Vy ste založili Carcosa, Jakub Němeček založil Gnóm, Roman Tilcer nedávno založil Medusa. Môžeme to v širšom zmysle chápať ako akúsi prekladateľskú revoltu? Nadobudli ste skúsenosti a teraz sa vydávate na cestu, aby ste vydavateľom ukázali, ako by sa to malo robiť?

Nemôžem hovoriť za všetkých, ale z môjho pohľadu by som to nenazval revoltou. Možno to skúšame, lebo je to dnes možné – viesť vydavateľstvo nie je až také zložité. Deje sa to po celej Európe a Amerike. Spolupracujeme s malými rodinnými vydavateľstvami v USA, Veľkej Británii a Poľsku, ktoré takto fungujú už dlho. Keď sa na niečo špecializujete, je podľa mňa jednoduchšie mať všetko pod jednou strechou, pod kontrolou, konzultovať s malým okruhom jednej alebo dvoch osôb, ako byť súčasťou veľkej spoločnosti, obklopený manažérmi, sledovať tabuľky a plniť výkonnostné požiadavky. To vám tiež umožňuje zúročiť svoje skúsenosti a nápady.

V posledných rokoch došlo k nárastu počtu malých vydavateľstiev. Ako vnímate ich vplyv a postavenie na knižnom trhu vo všeobecnosti? Čo by malo byť jadrom malého vydavateľstva?

Je zaujímavé, že sme sa všetci objavili približne v rovnakom čase. Pravdepodobne nemáme veľký vplyv, ale v ideálnom prípade by naše postavenie malo byť ako šťuka v rybníku. Podstatou by pravdepodobne mala byť ľahká identifikovateľnosť a špecializácia. Nedokážem si predstaviť, že by sme napríklad mali širokú škálu kníh, niečo pre každého, od babičiek po vnučky. V rámci žánru áno, ale vždy to bude jasná špecializácia. Už len preto, že sa v jednej oblasti celkom dobre vyznáme, zatiaľ čo v inej by som strieľal naslepo.

Ako ovplyvnili vaše vydavateľské a prekladateľské práce negatívne javy súčasnosti, ako je pandémia alebo vojna? Cítite to vo svojej profesii jasne?

Ako prekladateľ je oveľa ťažšie sa sústrediť, keď sa okolo vás deje toľko dôležitých vecí. Pandémia ovplyvnila fungovanie vydavateľstiev, všetky obchody boli zatvorené, narušené dodávateľské reťazce, nedostatok materiálu a zložitejšie plánovanie toho, čo vydávať, keď je svet uzavretý. Ale situácia sa zlepšuje a dá sa to nejako zvládnuť.

Ste všeobecne považovaný za jedného z najväčších odborníkov na hororovú literatúru v našej krajine. Ako sa cítite v tejto pozícii a funguje to tak, že „ak to odporúča Žáček, nemôže to byť zlé“?

Ach bože, necítim sa ako odborník, nerobím konkrétne odporúčania, len sa verejne delím o niektoré svoje postrehy a snažím sa sledovať, čo sa deje, možno uvádzať veci do kontextu. Pokiaľ ide o horor, odporúčania sú dosť komplikované. Je to žáner založený na emóciách – úzkosti, hrôze, strachu, šoku, znechutení – a každý ich prežíva inak. Snažím sa vyhýbať sa tvrdeniam, že niečo niekoho vystraší, že je to najdesivejšia kniha, akú ste kedy čítali, pretože vo väčšine prípadov druhá strana namietne, že je to nudné. Nepovažujem za užitočné hovoriť o niečom výslovne ako o hororovej príbehu, pretože to vytvára očakávanie určitého zážitku a túžbu získať ďalšiu dávku niečoho, čo spájam s predchádzajúcim silným pocitom – opäť sa vrátime k tým emóciám –, čo sa z nejakého dôvodu nemusí naplniť, a zrazu je kniha zlá alebo nedostatočná. Knihy by som vôbec neoznačoval ako hororové; niečo temné, depresívne, možno mrazivé, áno, aby som dal predstavu, kam dielo zaradiť, ale horor vyvoláva nebezpečné očakávania...

V súčasnosti sa vydáva oveľa viac hororovej literatúry ako v minulosti. Myslíte si, že literárny horor zažíva v našej krajine boom, alebo je to skôr tak, že ho „tlačia“ a vydávajú tí, ktorí ho majú radi?

Určite zažíva boom, doma aj v zahraničí. Už niekoľko rokov píšem recenzie na to, čo sa v tomto žánri vydáva v našej krajine, a čísla sú neúprosné, produkcia rastie o desiatky percent. Tlačia to malé vydavateľstvá, ale aj tie veľké. Nikdy v histórii českej literatúry nebolo publikovaných toľko temných románov ako za posledné dva alebo tri roky.

Ako sa darí Carcosa od jej založenia, ktoré tituly sú najpredávanejšie, ktoré hororové subžánre sú obľúbené u čitateľov a aké sú vaše plány do budúcnosti?

Najpredávanejšie sú diela Lovecrafta a súvisiace diela, gore (Mark E. Pocha) a bizarro, t. j. Carlton Mellick III. Všetko toto chceme pokračovať. Radi by sme vydávali viac weird fiction, post-lovecraftovských diel, Ligottiho, súčasnú weird fiction – v tomto smere pripravujeme poviedky S. T. Joshiho a novelu Nicole Cushingovej. Chceme robiť viac Edwarda Leeho, Clivea Barkera, iných amerických bizarro autorov... na jeseň plánujeme českú bizarro antológiu uvoľnenej, nespútanej fantázie. Máme milión plánov – práve narážame na svoje limity a teraz premýšľame, ako to všetko zvládnuť, aby sme nevydávali 3-4 knihy ročne, ale možno jednu mesačne.

Na záver nám povedzte, na čom momentálne pracujete a čo vás čaká v blízkej budúcnosti, či už ide o zákazky alebo prácu pre Carcosu. Dajte nám tiež nejaké tipy na čítanie, aby sme mohli nahliadnuť do vášho osobného vkusu, a povedzte nám, čo vás v poslednej dobe najviac zaujalo.

V súčasnosti prekladám poviedky slávneho anglického autora Ramseya Campbella. Je to zákazka pre vydavateľstvo Fobos, prierez jeho dielom, bezkrvná, depresívna, imaginatívna temná fantázia. Pre Carcosu už nejaký čas prekladám Succubus od Edwarda Leeho, erotickú hororovú poviedku z deväťdesiatych rokov, niečo, čo spláca dlh a vyplňuje medzeru – príklad dôležitej knihy významného autora, ktorá tu v tom čase nebola publikovaná. V poslednej dobe čítam novšie aj staršie ľudové horory a v tomto smere ma zaujali knihy The Hungry Field od A. M. Hurleyho a Red Earth od Adama Nevilla. Čítam súčasné aj staršie antológie, ročenky toho najlepšieho z tohto žánru, čítam podivnú beletriu a neustále ma očaruje, občas aj niektoré české rukopisy a skúšam hororové príbehy pre mladých dospelých.

autor Roman Bílek