Ako priateľstvo Tolkiena a Lewisa stvorilo modernú fantasy

Priateľstvo dvoch literárnych géniov navždy zmenilo tvár modernej fantasy, aj keď ich vzťah nebol zďaleka len idylický.

Je to 100 rokov a nejaký ten týždeň, čo sa prvýkrát stretli dvaja velikáni J. R. R. Tolkien a C. S. Lewis. Ťažko povedať, čo vtedy toto stretnutie urobilo s celým svetom, či pohlo zemou alebo zapríčinilo iné prírodné anomálie. Každopádne v tom čase ešte Lewis vôbec netušil, že napíše cyklus rovno 7 kníh Letopisov Narnie. A Tolkien ešte len budoval rozsiahlu mytológiu Stredozeme, z ktorej o mnoho rokov neskôr vzišiel Hobit a Pán prsteňov.

Ako jedno utorkové popoludnie odštartovalo literárnu revolúciu

Ich dlhoročné priateľstvo malo svoje vzostupy a pády. Keď budeme konkrétni, započalo v Oxforde 11. mája roku 1926 jedného utorkového popoludnia, predpokladajme že daždivého. V tom čase pracoval Tolkien na Oxfordskej univerzite ako profesor stredovekých jazykov a literatúry, zatiaľ čo Clive Staples Lewis, ktorému priatelia hovorili jednoducho Jack, pôsobil na susednej Magdalen College. Prvýkrát sa stretli na schôdzi fakulty a Lewis si do denníka poznamenal: „V jadre je to dobrák, len by potreboval tak trochu prefackať.“

Lenže po bližšom zoznámení obaja zistili, že si sú v niektorých veciach až neuveriteľne podobní. Obaja neznášali modernú dobu, nesledovali politiku, odmietali šoférovať auto a predovšetkým milovali staré severské ságy. Lewis raz Tolkienovi povedal: „Ak oni nechcú písať také knihy, ktoré chceme čítať, budeme si ich musieť napísať sami.“ A tak to urobili. Spolu s ďalšími priateľmi založili klub Inklings. Každé utorkové ráno sa schádzali v pube Eagle and Child, ktorému s obľubou hovorili Bird and Baby, a v salóniku plnom dymu z fajok nahlas predčítali rozpísané kapitoly.

Nekompromisná podpora vytiahla zo zásuvky Stredozem

Tolkien bol neistý autor, ktorý všetko nekonečne prepisoval a schovával do zásuvky. Sám neskôr napísal, že jeho dlh voči Lewisovi netkvie v tom, že by ho štylisticky ovplyvnil, ale v tej čistej a nekompromisnej podpore. Lewis bol totiž dlhé roky jeho jediným čitateľom a neustále ho v písaní povzbudzoval. Keď v roku 1937 vyšiel Hobit, Lewis naň okamžite napísal nadšenú recenziu do prestížnych novín The Times. Rovnako reagoval aj na vydanie Pána prsteňov. Navzájom sa otlačili aj do svojich príbehov. Tolkien vytvoril enta Stromobrada na základe Lewisovho hrmotného hlasu a Lewis zase svoju postavu filológa Dr. Ransoma podľa Tolkiena.

V otázkach literárneho vkusu si ale občas vôbec nerozumeli. Tolkien sa netajil tým, že Narnia leží úplne mimo okruhu jeho záujmu, a dodával, že rovnako tak veľa jeho vlastných vecí nehovorilo nič Lewisovi. Lewisovo písanie považoval niekedy za príliš kostrbaté a vyčítal mu, že pre svoje knihy recykluje názvy zo Stredozeme. Lewis sa zase bavil Tolkienovou večnou nerozhodnosťou. Označoval ho za hrozného detailistu, ktorý nedokáže prijať radu a kvôli svojmu perfekcionizmu prepisuje veci stále dokola.

Tichá rivalita a neviditeľná stena medzi priateľmi

Tieto autorské nezhody však boli ničím proti tomu, ako veľmi sa rozchádzali v otázke viery v Boha. Lewis, aj keď bol vychovaný v kresťanskej rodine, v mladosti na vieru zanevrel. Naproti tomu Tolkien bol hlboko veriaci katolík. Táto téma viedla k mnohým zanieteným debatám. Jedna z nich sa pretiahla až do 3. hodiny ráno, a práve tá mala za následok, že Lewis svoje stanovisko prehodnotil. Lenže k Tolkienovmu veľkému sklamaniu sa vrátil ku svojim koreňom a vstúpil do anglikánskej cirkvi.

Ich priateľstvom otriasli dve hlavné udalosti, čo sám Tolkien neskôr spomenul v liste dcére. Prvou z nich bol príchod Charlesa Williamsa v roku 1939 do Oxfordu, kam sa kvôli vojne evakuovalo londýnske vydavateľstvo Oxford University Press. Tento nesmierne charizmatický, excentrický redaktor a spisovateľ okamžite zapadol do klubu Inklings a bleskovo zaujal miesto Jackovho najbližšieho dôverníka. Lewis bol z Williamsa úplne unesený. Tolkien to však niesol ťažko. Williams totiž písal podivné okultné trilery plné tarotu a mágie, čo Tolkien ako zástanca čistej severskej mytológie vyložene neznášal a mal pocit, že Williamsov vplyv začal kaziť aj Lewisovu vlastnú tvorbu.

Konečný rozpad spoločenstva

Williams v máji roku 1945 náhle zomrel, ale Tolkien s Lewisom sa už k pôvodnému blízkemu priateľstvu nevrátili. Čoskoro ich totiž rozdelila druhá udalosť. Lewis sa oženil s americkou spisovateľkou Joy Greshamovou. Pre Tolkiena to bol problém z dvoch dôvodov. Ako prísny katolík neuznával sobáš s rozvedenou ženou a zároveň cítil krivdu, že pred ním Lewis celú vec dlho tajil. Po tomto momente sa z nich stali skôr len kolegovia z univerzity a ich cesty sa úplne rozišli v roku 1954, kedy Lewis prijal profesorské miesto v Cambridge. V roku 1963 potom C. S. Lewis zomrel a aj po tak dlhom odlúčení táto správa Tolkiena hlboko zasiahla. V liste sa zveril, že to pre neho bolo ako rana sekerou do vlastných koreňov.

Priateľstvo, ktoré sa prenieslo až na stránky slávnych románov

Je vlastne zvláštne, že poznáme toľko podrobností o obyčajnom ľudskom priateľstve. Na druhej strane práve motív priateľstva má v dielach oboch autorov obrovský priestor. A ich vzťah nakoniec zmenil celú svetovú literatúru. Vtedajší oxfordskí kolegovia sa Tolkienovi za fantastiku vysmievali a jeho akademická povesť trpela kvôli jeho celoživotnej láske k mýtom. Bez Jackovej tvrdohlavej podpory by tieto príbehy pravdepodobne nikdy neopustili zásuvku písacieho stola a moderná fantasy by v dnešnej podobe vôbec neexistovala.

Takže keď si to zrátame, vďaka priateľstvu sa podarilo zničiť prsteň moci, zachrániť Narniu pred večnou zimou a zabrániť ďalším generáciám literárnych suchárov, aby sa vysmievali fantasy literatúre. Pretože mýty a príbehy majú v ľudskom živote oveľa väčšiu váhu, než si vtedajší kritici vôbec vedeli predstaviť.