The Blood of Dawnwalker: Duchovný nástupca Zaklínača 3

Táto upírska novinka pôsobí ako duchovný nástupca trilógie Zaklínač, predovšetkým hry Zaklínač 3: Divoký hon. Niet sa čomu čudovať, za The Blood of Dawnwalker stojí tím, ktorého súčasťou sú aj ľudia, ktorí pracovali práve na tejto hre. Zaklínač 3 pritom patrí medzi moje najobľúbenejšie hry vôbec už od chvíle, keď som si ho prvýkrát zahral – v roku 2015. Aká budúcnosť čaká zaklínačskú sériu po tom, čo značná časť jej niekdajšieho tvorivého tímu odišla z CD Projekt Red, to sa ešte len ukáže. Niekedy je lepšie byť fanúšikom konkrétnych tvorcov než celých značiek, to ma zase pre zmenu naučil Disney. Vráťme sa však k Dawnwalkerovi.

Veľmi povedomý svet

Čo teda The Blood of Dawnwalker vlastne je? Prvý pohľad na hru bude povedomý každému, kto hral trilógiu Zaklínač. Prostredie, grafika aj atmosféra sú podobné a tiež spôsob, akým sa hlavný hrdina Coen bez použitia svojich zvláštnych schopností pohybuje po svete, často evokuje Geralta. Coen samotný je však úplne iný. V mnohých ohľadoch je takmer Geraltovým opakom. Podľa toho, ako ho hráš, môže mať veľmi silný zmysel pre spravodlivosť, zároveň dokáže byť uštipačný a krutý. V porovnaní s Geraltom je to však stále úplné šteňa.

Časový limit je základnou hernou mechanikou

Tvorcovia hry uvádzajú ako jeden z hlavných zdrojov inšpirácie pôvodný Fallout. Ten ťa zasadil do rozsiahleho sveta, predložil jasný cieľ a následne ti do veľkej miery umožnil rozhodnúť sa, akým spôsobom cieľ dosiahnuť. Tvojou úlohou bolo nájsť vodný čip, vďaka ktorému mohla tvoja rodina a priatelia vo Vaulte prežiť, pričom na jeho splnenie bol určený iba obmedzený čas.

Tým sa dostávame k pravdepodobne najkontroverznejšiemu prvku The Blood of Dawnwalker. Na začiatku hry je unesená tvoja rodina a ty dostaneš tridsať dní a tridsať nocí na jej záchranu. Zároveň sa z teba stane Dawnwalker: nie si skutočným upírom, ale ani úplne obyčajným človekom. V podstate si Kyle zo South Parku. Alebo Blade. Vyber si.

Po dokončení prológu sa pred tebou otvorí celá hra. Drobné stopy rozosiate po svete ťa privedú k rozsiahlejším dejovým líniám, ale spôsob, akým budeš postupovať za hlavným cieľom – a dokonca aj to, či sa oň vôbec pokúsiš – závisí prevažne od teba. Časový limit je však prítomný neustále. Spočiatku sa mi táto mechanika nepáčila, pretože vo mne vyvolávala úzkosť, a niektoré časové straty pôsobia až absurdne. Prečo otvorenie jednej truhlice zaberie celú hodinu? Keď som však hru dokončil, mal som za sebou všetky hlavné dejové línie, väčšinu otáznikov na mape – áno, vracajú sa zo Zaklínača 3 – a napriek tomu mi zostávali ešte štyri celé dni a noci. Časový limit vytvára tlak, v skutočnosti je však oveľa menej obmedzujúci, než sa spočiatku zdá.

Postupne som tiež pochopil, prečo je plynutie času pre hru také dôležité. Striedanie dňa a noci nemení iba vzhľad prostredia, ale zásadne ovplyvňuje aj spôsob, akým sa za Coena hrá, čo dokáže a aké možnosti má práve k dispozícii. Moja rada je preto jednoduchá: nauč sa časový limit nenávidieť o niečo menej a nenechaj sa ním odradiť od prieskumu sveta.

Skvelé príbehy postavené na slobode

The Blood of Dawnwalker stojí predovšetkým na príbehu a postavách. Scenár tu hrá hlavnú úlohu; napriek výbornému systému súbojov nejde o soulslike hru. Práve preto je tiež veľmi ťažké o nej hovoriť bez toho, aby som prezradil nejaké spoilery.

Hoci jednotlivé príbehy pôsobia samostatne, sú veľmi dômyselne prepojené. Môžeš dokončiť jednu dejovú líniu, o niekoľko hodín neskôr sa pustiť do inej a objaviť informácie, ktoré predchádzajúce udalosti ukážu v úplne novom svetle. Hra ti málokedy niečo vysvetlí úplne priamo. Nečakajú ťa ani dlhé pasáže, ktoré hráča nútia pomaly kráčať a počúvať výklad (God of War Ragnarök, pozerám sa na teba). Namiesto toho som sa často dobrovoľne zastavoval, aby som si vypočul rozhovory ľudí okolo seba, pretože boli skutočne zaujímavé.

Príbehy zároveň pôsobia veľmi uveriteľne, aspoň nakoľko je to vo fantasy prostredí možné. Rozprávajú o ľuďoch, ktorých možno ľahko pochopiť a ktorí sa vyrovnávajú so stratou, strachom, nespravodlivosťou a zlomeným srdcom. Môžu sa tu objavovať upíri, čarodejnice, démoni, a dokonca aj vlkodlak, napriek tomu ľudia v centre týchto príbehov pôsobia opravdivo.

Obzvlášť sa mi páčila ústredná morálna dilema hry. Upíri, ktorí sa chopili moci, môžu byť pohromou pre Coena a jeho rodinu, nie sú však nutne zlí pre všetkých, ktorí pod ich vládou žijú. Liečia chorých, odstránili skorumpovaných predstaviteľov cirkvi a zbavili sa zhýralej šľachty. Príbeh sa odohráva v Európe na začiatku 14. storočia, v tieni čiernej smrti, a upíri chránia údolie Vale Sangora pred morom. Ich vláda je krutá, ale jej dôsledky nie sú výhradne negatívne. Nič tu nie je jednoducho čiernobiele.

Žiadne vodenie za ruku

Je dôležité zdôrazniť, že The Blood of Dawnwalker ťa vôbec nevodí za ruku. Musíš prísť na to, čo funguje, kam sa vydať a ktorým nebezpečenstvám dokážeš čeliť. Veľmi skoro som narazil na bossa v čase, keď som mal príliš nízku úroveň a príšernú výbavu. Avšak vďaka trpezlivosti a postupnému pochopeniu súbojového systému sa mi ho nakoniec podarilo poraziť. Víťazstvo mi potom prinieslo skutočné uspokojenie – presne ten druh zážitku, s ktorým sa v moderných hrách stretávame čoraz menej.

Hra čerpá inšpiráciu nielen zo Zaklínača, ale aj z niekoľkých ďalších titulov. Napríklad smerové útoky a kryty výrazne pripomínajú Kingdom Come: Deliverance. The Blood of Dawnwalker sa však hrá z pohľadu tretej osoby, takže som na rozdiel od KCD skutočne videl, čo robím. Tento systém som si postupne zamiloval. Ostré cinknutie pri dokonale načasovanom kryte je nesmierne uspokojivé a plynulý rytmus súbojov s mečom ma prinútil špecializovať sa na majstrovské ovládanie tejto zbrane.

Šermiarske umenie je iba jedným z troch stromov špecializácií; ďalšie dva predstavujú čarodejníctvo a vampirizmus. Ja som naplno rozvinul šerm a vampirizmus, čo viedlo k niekoľkým fantasticky brutálnym stretom.

Výtvarné spracovanie mi miestami pripomínalo Diablo IV, najmä groteskné pekelné príšery, zlovestné kúzla a okamihy telesného hororu v štýle Hellraisera.

Systém Dvora zase pripomína rozhranie Kultu Kosmu z Assassin's Creed Odyssey: postupne odhaľuješ mapu vzťahov medzi hlavnými upírmi aj štruktúru ich pôsobenia. Podobné systémy ma vždy bavili a aj tu ide o vítané spestrenie.

Otrasný technický stav

O The Blood of Dawnwalker by som dokázal hovoriť ešte dlho. Pre mňa je to absolútny klenot. Jeho najväčšou slabinou je však technický stav. Hra beží na Unreal Engine 5, ktorý som začal považovať za prekliatie moderného hrania, pretože som zatiaľ nenarazil na jediný titul na tomto engine, ktorý by bežal bez problémov. Výkon bol aj v tomto prípade príšerný. Hra síce zostala hrateľná a podarilo sa mi ju dokončiť, ale po celú dobu bežala naozaj zle.

Aj napriek tomu technické problémy nedokázali zatieniť všetko, čo sa hre podarilo. Už teraz sa teším, až si ju zahrám znova – aj keď tentoraz možno najprv počkám na niekoľko aktualizácií.

Verdikt

The Blood of Dawnwalker by som ohodnotil 10 bodmi z 10. Pre mňa ide o absolútne legendárnu hru. Zahrať by si ju mal každý, kto si obľúbil Zaklínača, alebo má rád upírov a stredoveký európsky folklór, alebo jednoducho vyhľadáva skvele napísané príbehy. Nemôžem sa dočkať, čo príde ďalej.