Star Wars Zero Company: Zážitok, aký som doteraz nezažil

Hneď na úvod musím povedať, že ťahové taktické strategické hry absolútne milujem, ako napríklad XCOM, Final Fantasy Tactics: War of the Lions (čo je najlepšia FF hra), Fire Emblem, WH40K: Chaos Gate (pôvodná aj remake) a mnoho ďalších. Hoci mám so sériou Star Wars trochu komplikovaný vzťah a už som nad ňou dávno zlomil palicu (The Force Awakens má 11 rokov, preboha…), z ukážok a trailerov toto vyzeralo ako niečo presne pre mňa.

Má to vývoj jednotiek, správu základne, ťahové taktické súboje a odohráva sa to počas Klonových vojen, čo je moja druhá najobľúbenejšia éra tohto univerza. Takže vyhnúť sa porovnaniu s XCOM je nemožné a ja osobne verím, že o toto porovnanie usilovali aj samotní vývojári, pretože názov tejto hry (ZCOM) predsa nemôže byť náhoda.

Pokus č. 1

Okamžite mi udrela do očí otrasná technická stránka hry. Kúpil som si ju na PC, začal hrať a hoci ma naozaj bavil príbeh aj postavy (čo ma prekvapilo zo všetkého najviac), neustále sekanie, pády, zamŕzanie a celkový stav, kedy bola hra prakticky nehrateľná, ma donútili ju vrátiť. Teda, čo som vlastne čakal? Ďalšia UE5 nočná mora.

Pokus č. 2 na PS5

Nechal som to cez noc uležať a na druhý deň som sa rozhodol kúpiť si ju na PS5. Bola síce drahšia, ale niečo na tej hre ma jednoducho ťahalo späť. Tak som ju kúpil a začal hrať. S hrôzou som zistil, že výkon na PS5 je len o niečo málo lepší než na PC, aj keď stabilita bola lepšia (počas môjho 18-hodinového playthrough mi hra spadla len päťkrát).

Prostredie je mi veľmi dobre známe a napriek mojej negativite vo mne Star Wars stále dokáže prebudiť pozitívne emócie, obzvlášť keď sa rozoznie známa hudba a naskakujú mi zimomriavky. Príbeh začal veľmi dobre a celých 18 hodín, ktoré som odohral, ma držal. Neustále sa rozvíjal, prichádzali zaujímavé zvraty a celkovo ma šokovalo malé množstvo klišé a nudných stereotypov, ktorými sa táto séria za posledných desať a viac rokov doslova zaplnila.

Väčšina postáv je veľmi dobre spracovaná a zaujímavá. Nové obsadenie je skvelé. Hawks pôsobí ako najlepšia kombinácia Mala Reynoldsa a Hana Sola, Trooper Trick má vlastnú osobnosť a nie je to len ďalší „klon“, Mandalorianka je trochu suchárka, ale má skvelú charizmu a humor, a zvyšok postáv tiež stojí za to. Prekvapilo ma, koľkokrát som v hre počul hlas DC Douglasa, ale ako vždy je to majster svojho remesla a bolo skvelé jeho hlas počuť aj tu.

V priebehu hrania sa objaví jedna známa tvár, a ak ste videli niektorý z trailerov na túto hru, viete, o koho ide. Sklamalo ma však, že hoci mu hlas prepožičal jeden z mojich obľúbených hercov, Matt Lanter, jeho vzhľad vychádza z filmovej verzie, nie zo seriálovej, čo pôsobilo jednoducho čudne. Áno, samozrejme hovorím o Anakinovi.

Dobre, tak začnime niektorými negatívami…

User interface je jednoducho príšerný. Nič nie je prehľadné, všetko je zmätené a zle sa to číta a bez čítania tooltipov je prakticky nemožné spoznať, čo ktorá schopnosť robí (som mileniál, nie boomer). V XCOM-e (v ktoromkoľvek z nich) sa môžeš pozrieť na ikonu a okamžite vieš, čo znamená. Kedykoľvek musíš hrať s nejakou výškovou prevahou (strechy, kopce atď.), je veľmi ťažké pohybovať jednotkami bez toho, aby si niečo nepokazil. Možno bez ovládača to ide lepšie.

Samotný priebeh súbojov tiež nie je príliš dobrý. Je veľmi pomalý. A nemôžeš preskočiť ani zrýchliť žiadne animácie, ktoré trvajú celú večnosť. Po hodine hrania som už postrádal zip mode z XCOMu 2.

Sú tu aj časti, kedy hra náhle prepne do pohľadu tretej osoby cez rameno a ty máš preskúmavať okolie, pritom je to v skutočnosti len chodba, v ktorej nie je vôbec nič zaujímavé, a ja by som si prial, aby boli tieto časti jednoducho prerobené na krátke cutscény. Len brzdia už tak pomalú hru. Opäť ich nemôžeš preskočiť ani nič urýchliť.

Takže XCOM je skvelý v tom, že ho môžeš hrať desaťkrát a zakaždým narazíš na niečo nové. ZCOM má každý level ručne vytvorený, čo znamená len veľmi málo náhodne generovaného obsahu, a tak neuvidíš takmer nič nové. Hral som misie na šiestich rôznych planétach a všetky pôsobili, akoby sa odohrávali na tej istej. Príbeh tiež zostáva pri každom prechode rovnaký. Žiadne vetvenie príbehu ani rôzne rozhodnutia. Rovnako sa postavy hrajú stále rovnako, aj keď je fér povedať, že môžeš meniť ich špecializáciu, ich hlavný talent však zostáva rovnaký. Čo znamená, že akonáhle túto hru dohráš raz, uvidíš takmer všetko, čo postava ponúka. Navyše je tu len veľmi malá motivácia používať rôzne jednotky, pretože neexistuje žiadna mechanika únavy. Vysvetlím.

V XCOM-e (a ďalších podobných hrách) majú jednotky morálku, ktorá klesá zakaždým, keď sa zúčastnia bitky, čo ťa núti striedať jednotky a v podstate to znamená, že nemôžeš stále používať tie isté. V ZCOM-e nič také nie je. Jediným dôvodom, prečo budeš chcieť namiesto rovnakých štyroch jednotiek použiť niekoho iného, sú zranenia (ktoré získaš zakaždým, keď je postava zrazená k zemi). Ja som ale počas súbojov žiadne zranenia nikdy nedostal. Tie som získal v niektorých nebojových misiách, ale stalo sa to iba dvakrát. A to ma privádza k ďalšiemu bodu.

Z režimu Normal do režimu Ironman

Túto hru som začal hrať na Normal s aktivovaným režimom Ironman a Permadeath. A hra je príliš ľahká! Bola extrémne nudná. Každé kolo moje jednotky robili stále to isté a postupne sa z toho stala otrava, ktorú bolo potrebné len pretrpieť. Asi po 10 hodinách som prepol na Hard a hra sa stala oveľa zábavnejšou. Naozaj som musel premýšľať a používať rôzne taktiky, ale stále som používal len tie isté štyri jednotky, zatiaľ čo všetci ostatní sa váľali na základni a nerobili nič. Režim Ironman znamená, že hráš iba s jedným súborom uloženej hry, nemôžeš ukladať ručne a môžeš načítať iba tento jediný save, ktorý sa sám updatuje.

Tiež to pôsobí, akoby sa inšpirovali skôr Fire Emblemom než XCOM-om, pretože používať vlastné postavy nemá moc veľký zmysel. V ZCOM-e dostaneš 7 hrdinských jednotiek, ktoré majú vlastný vzhľad, hlasy, schopnosti a samozrejme hrajú v príbehu obrovskú rolu. Môžeš si tiež vytvoriť 13 ďalších vlastných postáv, vrátane malých kópií R2-D2. Nič z toho však neprinesie žiadny úžitok, pretože maximálna veľkosť jednotky je v hre striktne nastavená na štyri postavy (a nedá sa vylepšiť), takže nikdy nepoužiješ ani ďalších 3 príbehových hrdinov, nieto ešte ďalších 13 vlastných postáv.

Posledná kvapka

Táto hra má tiež povinný časový limit pre kampaň a ja sa jednoducho musím pýtať prečo? Podobná mechanika bola v XCOM 2 a ak si dobre spomínam, nikto ju tam nemal rád. Keď Firaxis vydali datadisk War of the Chosen, časový limit prepracovali tak, že ho človek mohol bezpečne ignorovať a hrať hru vlastným tempom. Tak prečo sa k tomu vraciame?

Bol som v kapitole 9 (zo 14) a hral misiu, počas ktorej som sa mal dostať do vesmírneho prístavu, získať dáta z konzoly a potom sa vrátiť na začiatok misie. Medzitým sa za mnou pomaly pohybovala červená oblasť, ktorú každé kolo bombardovali „lode“ mimo obrazovky, a rozhodne som v nej nechcel zostať, pretože by poškodili moje jednotky.

Takže sa stalo to, že jedna nepriateľská jednotka mala reakciu na zásah od Hawksa. Táto reakcia sa volala „drain“ a v praxi znamenala, že nepriateľ prebehol cez pol mapy priamo k môjmu chlapovi (huh?), vysal mu všetky akčné body a na jedno kolo ho omráčil (OP). Začínal som byť nervózny. Červená zóna, v ktorej mali lode každé kolo strieľať, sa blížila, ale stále som mal aspoň jedno ďalšie kolo, pretože Hawks bol omráčený mimo tejto červenej zóny. V ďalšom kole by sa z nej musel dostať. Zvládol by som to, jasné, bolo by to o hubu, ale nie nemožné. Takže som ukončil kolo.

Lode mimo obrazovky vystrelili, červená zóna za mojou skupinou vybuchla, dostal som achievement a objavila sa obrovská obrazovka GAME OVER. Mohol som len stlačiť X, čo ma vrátilo do hlavného menu, a jedinou možnosťou bolo začať novú hru. Celý môj postup kampaňou bol preč a nebolo čo ďalšie robiť.

Len som pokýval hlavou, vysunul disk z PS5, znovu ho zabalil a šiel ho vrátiť do obchodu. Neskôr som si to vyhľadal a zistil, že nie som jediný, komu sa tento bug stal. Reakcia vývojárov na tento problém bola: „Nehrajte v režime Ironman a načítajte predchádzajúci save.“ No, to mi bolo v mojej situácii úplne na nič.

Nič také sa mi nikdy nestalo. Nikdy. Túto hru som nemohol dokončiť (dvakrát!) od začiatku do konca. Podľa mňa je nula z desiatich určená pre niečo, čo jednoducho nefunguje. Aj tá najhoršia hra si zaslúži aspoň 1 bod.

Na konci je teda veľmi poetické, že Zero Company odo mňa dostáva 0/10. Sakra, aspoň môžem tie peniaze použiť na kúpu chystaného Blood of Dawnwalker.