Roman Tilcer a vydavateľstvo Medusa

knihy

Vydavateľstvo Medusa je nové nezávislé vydavateľstvo zamerané na fantasy, horor a inú „divnú“ literatúru. Hoci zatiaľ nemá na svojom konte veľa kníh, podarilo sa mu hneď upútať pozornosť. Nebojí sa titulov, ktoré kladú nepríjemné otázky o temnejšej stránke ľudskej sexuality. Roman Bílek si na rozhovor pozval povestnú hlavu Medúzy - prekladateľa a dnes už aj vydavateľa Romana Tilcera.

Začnime od začiatku, bol pre vás preklad vždy jasnou voľbou, alebo ste ako dieťa chceli byť smetiarom, astronautom a podobne.

Ano, astronaut aj smetiar sa hodili. Uvažoval som aj o bankovom lupičovi, ale toto nie je Divoký západ. Nakoniec som vyštudoval učiteľstvo pre druhý stupeň základnej školy, konkrétne českú a rodinnú výchovu (teraz sa to volá výchova k zdraviu).

Kam odtiaľ viedla cesta k prekladateľstvu ako povolaniu? Začali ste pracovať na nejakých kratších textoch, alebo ste sa do toho vrhli hneď?"

Začalo sa to asi pred dvadsiatimi rokmi na istom diskusnom fóre, keď sme sa s podobne bláznivým kolegom dohodli, že si zaobstaráme nové preklady Howardových Conan, pretože preklady Jana Kantůrka boli v tom čase nedostupné (a okrem toho Kantůrek pracoval s textami, ktoré upravovali Howardovi editori a epigóni, a nepreložil do angličtiny všetko, čo sa našlo v Howardovej pozostalosti). Naivne sme si mysleli, že svoju prácu vydáme sami alebo ju možno niekomu predáme. Preložil som niekoľko poviedok slimačím tempom, kým som pochopil, že to nemá zmysel. Ale prekladanie ma chytilo, a tak som sa snažil nájsť ďalšiu príležitosť.

Keď v roku 2004 vyšiel Vurt Jeffa Noona z vydavateľstva Návrat, tak ma to chytilo, že som okamžite začal prekladať voľné pokračovanie Pyl - bez toho, aby som sa vydavateľa opýtal, či ho vôbec chce vydať, alebo či už na ňom možno niekto pracuje. Vydal. Rovnako ako Vurt ju preložil Tomas Richtr, samozrejme, lepšie a skôr ako ja. Ale ja som bol úplne nepoučiteľný hlupák a nemal som najmenšie tušenie, ako to v knižnom biznise funguje, takže som nelenil a pustil som sa do práce na ďalšom voľnom pokračovaní, či skôr prequeli, Automatizovanej Alici. Preložila som celý román a potom sa ukázalo, že ho v Návrate nechcú. Skúsil som ho poslať inam, opäť neúspešne. Tak som sa zameral na niečo iné - Elrica z Melniboné, pretože u nás vyšli len dva zväzky tejto absolútne zásadnej fantasy série od Michaela Moorcocka a ja som chcel, aby ju českí čitatelia poznali celú.

Vtedy som Elrica nevydal (teraz však pracujem na novom vydaní). Oslovil som rôzne vydavateľstvá, nakoniec bez ponuky konkrétnych titulov, ale nikto nemal o moju prácu záujem. Nakoniec som poslal úryvok z Automatickej Alice do súťaže Jiřího Levyho, ktorú každoročne organizuje Spoločnosť prekladateľov, a získal som tretiu cenu. To bolo v roku 2008. Potom som sa opäť pokúsil osloviť vydavateľa a Martin Šust, vtedy zamestnaný vo vydavateľstve Laser, sa rozhodol dať mi šancu. Oslovil ma pre pár kratších textov a potom sme začali dlhodobú spoluprácu.

(A malá technická poznámka: literárnych prekladateľov zvyčajne nezamestnávame. Zvyčajne pracujú na voľnej nohe. Ale môžu to robiť aj bez neho.)

Aká bola prvá kniha, ktorú ste preložili, a ako sa na svoju prácu pozeráte s odstupom času?

Prvá kniha, ktorú som preložil úplne sám (a dostal som za to zaplatené), bola zbierka poviedok Henryho Kuttnera Vzduch z Atlantídy. Som si istý, že dnes by som niektoré veci riešil inak - minimálne citované Kuttnerove verše by som potreboval ako soľ. A som si istý, že som tam vyhodil niekoľko falošných vedľajších viet. Teraz to nemôžem hodnotiť lepšie, musel by som si to potom prečítať ešte raz. Ale hádam to nebola úplná hrôza - viem, že sa našli jednotlivci, ktorí boli s prekladom spokojní (zdravím Borisa Hokra). Na knihu spomínam rád, pretože to bolo prvýkrát a naposledy, čo som sa nemusel obávať termínu odovzdania a mal som celkom bezstresové obdobie.

Začínali ste rovno s fantasy, alebo máte skúsenosti aj s inými žánrami? Boli ste vždy spisovateľkou „fantasy“, alebo ste sa k tomuto typu literatúry dostali cez prekladateľské práce?

Fantasy som hltal od detstva, preto som ju chcel prekladať. Väčšie skúsenosti s prekladaním iných žánrov som získal až po tom, čo Laser musel pod vedením Tomáša Jirkovského skončiť. Vtedy som preložila niekoľko mystérií, kým som sa vrátila k svojej milovanej fantastike vo vydavateľstvách Perseus a Host. A potom Laser vstal z mŕtvych a začal mi servírovať pokračovania sérií, ktoré sme predtým nestihli dokončiť, takže si ho môžem opäť naplno užívať.

Môže sa podľa vás stať prekladateľom kníh niekto, kto v určitom veku neprepadol samotnému čítaniu? Poznáte nejakých kolegov, ktorí to robia len „roboticky“ ako prácu a literatúra ich nijako zvlášť nezaujíma?"

Hádam je možné všetko, ale nikoho takého nepoznám. Literárny preklad je ťažká práca, človek nad ním strávi veľa času a honoráre nie sú vysoké (v porovnaní s tzv. komerčnými prekladmi sú vyslovene smiešne). Je to práca pre srdce. Ak ju nemilujete, nevydržíte.

Viem, že ste veľkým fanúšikom R. E. Howarda. Kto sú tvoje ďalšie „kone“, bez ktorých by si sa cítil ochudobnený, keby si si k nim nemohol nájsť cestu

?

Tých hlavných som už spomenul - Michael Moorcock, Jeff Noon. Ďalší ako Lewis Carroll, Roger Zelazny. Z tých neznámejších H. P. Lovecraft, Thomas Ligotti. Mimo fantasy Vladimir Nabokov, Ladislav Fuks, Henry Rollins, W. S. Burroughs, Eric Paul... Zložitá otázka! Ani neviem, ako dlho som túto odpoveď upravoval, aby zoznam nedosiahol neúnosné rozmery.

Všeobecná predstava o prekladateľovi je asociálny čudák, ktorý sedí v knihách, až si zničí zrak. Ako si stojíte vy? A ako sa ti darí relaxovať od všetkých tých kníh, viet, slov a písmen?"

Jsem presne takýto asociálny čudák. Po práci na preklade si rád oddýchnem pri dobrej knihe! Aby som si to trochu spestril, sem-tam si prečítam nejaký komiks. V poslednom čase teda prekladám dlho do noci, pretože cez deň sa často venujem dcéram - čo znamená, že po práci idem zvyčajne rovno do postele a už nečítam. Kompenzujem si to počúvaním audiokníh pri prechádzke so psom alebo pri behu.

Začala som behať, aby som sa úplne nezrútila do prekladateľského kresla. Teraz je to môj najväčší relax, pretože buď počúvam príbeh, alebo si pustím hudbu a vypnem mozog.

Takisto si rada spievam - zvyčajne pri varení, upratovaní alebo inej činnosti.

Nedávno ste si založili vlastné vydavateľstvo Medúza. Čo vás k tomu viedlo a ako by ste opísali smer, ktorým sa chcete ako vydavateľstvo uberať?

Knihy som chcel robiť už dlho, ale nikam som sa neponáhľal, chýbal mi potrebný impulz. Ten prišiel až s pandémiou. Chvíľu to vyzeralo ako koniec sveta, takže som si myslel, že nie je priestor na odklad. Okrem toho sa všetci učili piecť chlieb a podobne, a ja som sa chcel tiež naučiť niečo nové! Nie, vážne, bol tu aj fakt, že keď sa zavreli kníhkupectvá, peniaze prestali prúdiť knižným svetom a mnohým prekladateľom sa pozastavili alebo zrušili projekty s tým, že asi nebude dosť peňazí na honoráre. Nechcel som čakať, kým sa to stane mne, a tak som sa pustil do tohto šialenstva.

Ak ide o smer - mám rád čudné knihy, ktoré sa vymykajú tradičným šablónam, texty, ktoré nie sú ako cez kopirák, ale prinášajú niečo nové a svieže. Chcem na náš trh dostať skvosty, ktoré by u mainstreamových vydavateľov nemali šancu a bez pomoci nadšencov by sa k nám pravdepodobne nikdy nedostali, pretože sú príliš osobné a nemajú taký bestsellerový potenciál.

Pokiaľ ide o žáner, nemám príliš rád škatuľkovanie, a tak prirodzene inklinujem k čudnej fantastike. Berie si to, čo potrebuje, z hororu, fantasy a sci-fi, a dokáže to krásne spojiť. Navyše tieto texty často nie sú „len“ zábavné, ale oplývajú aj literárnymi kvalitami, ktoré nežánroví čitatelia zvyčajne vyhľadávajú. Nechcel by som sa však obmedzovať len na čudáctvo, ako sa tomu v češtine hovorí. Vyhľadávam aj rozprávkové fantasy, bizarné či dekadentné diela, detektívky, dobrodružné príbehy a úplne nežánrové veci. Len sa pohybujem slimačím tempom, pretože publikujem vo voľnom čase a toho veľa nemám, takže na nejaké rozvetvenie si moji ctení čitatelia budú musieť ešte chvíľu počkať.

Keďže v tvojom portfóliu sú zatiaľ len dva tituly, predstavím ti v krátkosti oba.

Prvým vydaným bol Trávnik od americkej autorky Anyi Martinovej. Je to príbeh ženy, ktorej zomrie bývalý manžel - muž, s ktorým žila dlhé roky, ale ktorý sa nakoniec stal domácim násilníkom. A keďže niet nikoho iného, kto by sa postaral o jeho posledné záležitosti, prevezme ich ona. Stretávame sa s ňou práve vtedy, keď si myslela, že túto nepríjemnú kapitolu svojho života uzavrela. Ako sa však ukáže, problém nebol ani tak vyriešený, ako skôr vytesnený, a ona musí začať spracovávať svoju traumu odznova. Zamkne sa doma a aby sa zbavila stresu, fajčí trávu - a práve vtedy sa začnú diať čudné veci, pretože sa práve nevrátila z návštevy márnice, aby identifikovala svojho bývalého.

Druhým dielom je, paradoxne, Tá, ktorá ide prvá, tiež od americkej autorky Livie Llewellyn. Rozpráva príbeh frustrovanej zamestnankyne istého vydavateľstva, ktorá má svojej vražednej práce akurát tak dosť. Aby toho nebolo málo, žije v pochmúrnom priemyselnom megalopole vo svete infiltrovanom lovecraftovskými entitami. A onedlho ju čaká posledný deň v práci, možno posledný deň vôbec, pretože ministerstvo pôrodníctva sa rozhodlo, že je čas posunúť spojenie mesta s arkánnymi mýtmi na ďalšiu úroveň. Naša antihrdinka má však tuhší korienok, než by sa mohlo zdať.

Obe knihy sú romány vo vreckovom formáte. Je to smer, ktorým sa plánujete uberať, alebo máte v pláne aj nejaké vážne šlágre? Prečo ste vôbec začali s týmto malým formátom?"

Mám rád tieto kratšie texty, nie som veľmi na nejakú omáčku okolo nich, vyhovuje mi, keď v príbehu nie je ani slovo navyše. Asi som trochu ovplyvnený tým, že nemám toľko času na čítanie, koľko by som chcel - o to viac si vážim dobre napísané poviedky a novely. Ale tiež by som povedala, že formát novely je úplne ideálny pre témy, ktorým sa chcem venovať.

Pokiaľ ide o fyzickú veľkosť, naozaj som chcel, aby sa mi knihy zmestili do vrecka. Bez knihy nevydržím ani deň, všade si so sebou beriem niečo na čítanie a kniha vo vrecku je vždy užívateľsky prívetivejšia ako tá, ktorá si vyžaduje batožinu.

V budúcnosti nevylučujem hrubé knihy, ale ani ich aktívne nevyhľadávam. Ide mi hlavne o to, aby daná kniha bola jednoducho dobrá.

Obe knihy sú od autoriek. Plánujete sa špecializovať na ženskú literatúru? Prečo ste si vlastne vybrali práve ženy? Myslíte si, že ich spôsob myslenia a písania je niečo, čo tu chýba? Čo vás na ňom fascinuje?"

V weird fiction sú napríklad ženy takým závanom čerstvého vzduchu, ktorý vdychuje tomuto žánru nový život. A Nya Martinová je jednou z tých, ktoré dokážu naplno využiť prostriedky weird nie na vyvolanie dnes už známej hrôzy v makrorozmeroch širšieho vesmíru, ale v mikrokozme intímnych vzťahov.

Anya Martin

Livia Llewellyn je zase taká ženská odpoveď na Lovecrafta - to sa mi veľmi páči. Lovecraft akoby nechcel mať so ženami nič spoločné a vo svojom diele sa im vyhýbal. A Llewellynová môže pokojne napísať plnokrvný Lovecraftov román so všetkými príkrasami, ale do hlavnej úlohy stavia ženu a aj zdroje strachu v jej príbehoch bývajú ženské - vyplývajú napríklad z našej reprodukčnej biológie. Keď niečo také zasadíte do sveta Mýtu Cthulhu, čaká vás nevídaná hrôza.

Ako hovorím, závan čerstvého vzduchu namiesto nekonečného omieľania tých istých vecí dokola. Takisto som chcel, aby sa Medúza (aspoň zatiaľ v jej hlavnom vydaní) sústredila na príbehy obetí. Tu ženy bohužiaľ prevažujú nad mužmi - chcel by som totiž zamerať svoju pozornosť napríklad na temnejšie stránky ľudskej sexuality.

Ale aby bolo jasné, nemám nič proti mužom a časom nepochybne nejakého autora vydám. Keď už sme pri tom, hľadám aj nebinárnu osobu.

Pri oboch knihách ma zaujal hudobný playlist, ktorý dodali priamo autori a ktorý predstavuje nahrávky navodzujúce tvorivú náladu a atmosféru počas procesu písania. Ako ste prišli na tento pozoruhodný nápad a plánujete v ňom pokračovať? Počúvali ste playlisty a zaujala vás nejaká hudba, ktorú ste predtým nepoznali?

Pri prvej knihe, Grass, prišla Anya Martinová sama s nápadom pridať playlist. Rozprávali sme sa o tom, že by som chcel k jej románu pridať nejaké bonusové texty, pretože si myslím, že je to naozaj výnimočné. Chcel som túto výnimočnosť zdôrazniť (to je mimochodom jeden z dôvodov, prečo som Trávu vydal samostatne, a nie v zbierke, kde by bola jedným textom spomedzi mnohých - chcel som, aby sa na ňu čitatelia plne sústredili a neboli ničím rušení), preto sme sa dohodli, že oslovíme ďalšiu vynikajúcu autorku, Gwendolyn Kiste, či by nám nenapísala predslov.

Anya následne prišla s nápadom napísať k českému vydaniu doslov, v ktorom by vysvetlila, ako román vznikal, aký je osobný a inšpirovaný skutočnými udalosťami. A potom prišla s nápadom pridať soundtrack a ja som bol z toho nápadu nadšený, pretože Anya je hudobná novinárka, miluje hudbu a má o nej veľké znalosti. Zoznam skladieb som napokon dostala, keď bol preklad viac-menej hotový, ale počúvala som ho počas redakčných úprav a postupne som si zamilovala drvivú väčšinu piesní. Niekedy si soundtrack púšťam len ako akýsi výberový album.

Livia Llewellyn v jednom podcaste opäť spomenula, že si vytvára playlisty ku všetkému, čo píše - nedalo mi to nevyužiť. Podobne ako v prípade Trávy, aj tu bolo veľa piesní, ktoré som nepoznal, a väčšina z nich sa mi veľmi páčila.

Otázkou je, či bude v týchto playlistoch pokračovať aj pri ďalších knihách. Pravdepodobne sa o to pokúsim len v rámci tejto edície (edícia M), ktorá by sa mala stať akousi výkladnou skriňou Medúzy. Alebo sa radšej vždy opýtam autora, čo si o tom myslí. V prípade autorov, ktorí už nie sú medzi nami, pravdepodobne žiadny playlist nebude.

Ako vy osobne vnímate postavenie a prínos malých vydavateľstiev na našom knižnom trhu? A akú spätnú väzbu máte na vami vydané tituly?

Malí vydavatelia sú dôležití pre zachovanie pestrej knižnej ponuky. Najmä teraz, keď trh zmietol covid, a teraz sa k tomu pridávajú aj dôsledky Putinovej agresie. Vydavatelia s množstvom zamestnancov a priestorov si musia uťahovať opasky. Pud sebazáchovy im káže hrať na istotu a rozhodnúť sa pre atraktívnejšie knihy, ktoré sa zaručene predajú viac. Mňa to až tak nezasiahne, netlačím v takých veľkých nákladoch, takže môžem prežiť bez väčšej ujmy a naďalej vydávať knihy pre čitateľov s menšinovým vkusom. Nerobím si ilúzie o svojom dosahu, ale prispievam svojou troškou do mlyna, aby sme mali z čoho vyberať a čitatelia mohli siahnuť aj po niečom inom ako po bestselleroch napísaných na mieru trhu.

Livia Llewellyn

Odozva na moje knihy je zatiaľ všeobecne dobrá. Vyšlo už dosť recenzií, stačí si ich vyhľadať napríklad na Databáze kníh. Jediné negatívne reakcie sú v zmysle „kniha bola krátka, chcem viac“. Uvidíme, keď vydám väčšie vydanie!

Podľa čoho si vyberáš, čo vydáš? Čo je pre vás osobne rozhodujúce?"

Mám rád, keď knihy prinášajú niečo, čo tu ešte nebolo. Zároveň si vyberám texty, ktoré majú buď dobrý dej, alebo určitú estetickú kvalitu. V ideálnom prípade oboje. Je veľa skvelých kníh, ktoré by som rád preložil, ale keď to zúžim na tie, ktoré majú vzhľadom na môj čas a peniaze zmysel, nakoniec si vyberám z textov, ktoré ma tak zasiahli, že ich jednoducho musím vydať. Dalo by sa povedať, že vydávam to, čo by som si sám rád prečítal, a snažím sa to dostať k podobne zmýšľajúcim ľuďom.

Na akých prekladoch momentálne pracujete a na čo sa môžeme tešiť pod hlavičkou Medúzy?

V súčasnosti prekladám Pevnosť perál od Michaela Moorcocka, môj druhý román s Elricom z Melniboné, ktorý vyjde v omnibuse vo vydavateľstve Mystery Press. Počkajte si naň! Bude to pre mňa splnený sen.

A čo sa týka Medúzy - nemyslím si, že by som sa veľmi potešil, ale rokovania o právach na ďalšiu knihu sa strašne vlečú. Navyše z miliardy rôznych dôvodov sa mi v poslednom čase nedarí prekladať tak rýchlo, ako by som chcel, takže na ďalšiu Medúzu si budete musieť chvíľu počkať.

Ale aby som čitateľov úplne nevyhladovala, chystám sa pre jeden časopis preložiť istú extrémnu poviedku Livie Llewellynovej (a v tom istom čísle s ňou vyjde dlhý rozhovor) a pre iný časopis ocenenú poviedku Gwendolyn Kisteovej (na našej stránke sme už uverejnili vynikajúci Všetky spôsoby, ako zabiť dievča. Nemali by ste si nechať ujsť ani jednu z nich, ale viac zatiaľ neprezradím. Ak chcete byť v obraze, sledujte Medúzu na sociálnych sieťach a navštívte aj www.knihymedusa.cz a prihláste sa na odber nášho newslettera!

autor: Roman Bílek

foto: Bílek Bílek: Jiří Votava