Jakub Němeček a Gnóm!

Nakladateľstvo Gnome! je malé vydavateľstvo zamerané na prekladovú beletriu, ktoré sa nebojí občas vyskočiť zo svojho zavedeného šuplíka. Dnes je to presne 7 rokov, čo sa objavilo na našom trhu. Na rozhovor sme zastihli Jakuba Němečka, prekladateľa a hlavnú postavu vydavateľstva.

Skriatok je definovaný ako postavička malého, možno až miniatúrneho vzrastu. Môžeme v tom nájsť zamýšľanú paralelu k vzniku malého vydavateľstva?

Pôvodne som hľadal hlavne vhodné slovo - krátke, úderné a nepoužívané. Trochu verím v mágiu slov (a názvov), preto bolo dôležité, aby sa značka správne pomenovala. Gnome mi vyhovoval zvukovo aj významovo a to, že je to malý tvor a vydavateľstvo je tiež malé, bol len bonus navyše. (Mimochodom, výkričník je tiež bonus navyše, pretože bol do loga vtesnaný len kvôli vyváženosti, aby "o" mohlo byť pod bodom štvorcového "G" a stále nemalo dieru vpravo)

.

Predstava škriatka v mágii, rozprávkach a fantasy je vraj značne odlišná. Môžeme z toho prípadne vyvodiť, že aj vaše vydavateľstvo by malo prezentovať takúto, povedzme, rafinovanú rozmanitosť?

O tomto veľa neviem, takže ak je to tak, je to tiež bonus navyše. Slovo "škriatok" chápem ako dosť záhadné a tvor ako slabo definovaný, čo mi vyhovuje. Samozrejme, každý má o ňom inú predstavu, ale ja nepovažujem pojmy autorov rozprávok, fantasy, ba ani hier za záväzné. Myslím si, že neurčité slová podnecujú predstavivosť, takže je logické, že tieto predstavy sa líšia, pretože každý si "škriatka" predstavuje a spracúva po svojom.

A čo sa týka žánrov, áno, určite som sa nechcel obmedzovať na jeden konkrétny žáner. Ak by som mal vymyslieť metaforu, tak škriatok cestuje v hlbinách - cez rôzne geologické vrstvy - a plynule prechádza z jednej oblasti do druhej.

Ak sa nemýlim, značka Gnome! sa na knižnom trhu objavila v roku 2016. Čo bolo hlavným impulzom, že sa prekladateľ rozhodol vyskúšať si vydavateľskú činnosť? A ako hodnotíte svoj nápad založiť vydavateľstvo po približne 7 rokoch?

Podivné je, že som chcel vydávať knihy dávno predtým, ako som ich začal prekladať. Čo pravdepodobne pramenilo z toho, že som vždy čítal knihy a z času na čas som ich obdivoval aj ako artefakty. Myšlienku začať vydávať vreckové knihy som mal, ak sa nemýlim, už pred rokom 2000. V tom čase to bola len dosť nejasná túžba.

Ale v roku 2016 bol hlavným impulzom jednak vtip ("Mohol by som teraz prekladať a sadiť knihy, tak prečo to neskúsiť - nemohol by som sa tým aspoň trochu živiť?"), jednak túžba zmeniť *status quo* na miestnej SF&F scéne. Pretože, žiaľ, mám pocit, že všetko, čo sa mi dostane do rúk, je buď dobre preložené, alebo dobre navrhnuté, alebo má dobrú obálku, ale bohužiaľ nikdy nie všetko naraz.

S odstupom siedmich rokov si vôbec nemyslím, že to bol zlý nápad. Tí, ktorí ma strašili finančnými ťažkosťami, mali viac-menej pravdu. Zároveň však za sebou vidím stopu, ktorá sa mi páči. Inými slovami, mám pocit, že to malo zmysel.

Mal si predstavu, čo všetko vydanie knihy obnáša, alebo si to riešil takpovediac za pochodu? Ako sa pôvodná predstava nakoniec líšila od skutočnosti? Nikdy ste svoje rozhodnutie založiť vydavateľstvo v kútiku duše neoľutovali?

Mal som celkom dobrý nápad, pretože v rokoch 2000 až 2004 som už jedno vydavateľstvo spoluvlastnil. Vtedy sme boli len dvaja a ja som mal na starosti celú technickú stránku veci. Trochu náhodné bolo, že moje nápady z roku 2004 sa aplikovali na rok 2016, pretože svet sa mení. Myslím, že sa zmenilo najmä to, že odvtedy vyšlo viac kníh a vydavateľstiev a trh bol ešte napätejší ako predtým. Ale nie, nikdy som to neľutoval (alebo som na tie stavy milosrdne zabudol).

Viac krát som sa stretol s názorom, že malé vydavateľstvá vedené nadšencami prinášajú fanúšikom kvalitnú literatúru. Dá sa to teda chápať aj tak, že veľké vydavateľstvá vlastne vydávajú, hoci dobre predávané a predajné, "sračky"?"

V skutočnosti by som opravil oboje. Malé vydavateľstvá nemusia nevyhnutne prinášať "kvalitnú literatúru", ale ich prínos je vždy v tom, že sú "bláznivé". Často idú mimo akéhokoľvek rozumného marketingového plánu, mimo hlavného prúdu. A niekedy to funguje. Neviem, či viete, ako začali horské bicykle, dnešný veľký biznis. Ale vznikol tak, že partia hippies kdesi v Kalifornii jazdila na starých bicykloch po nejakých horách, pretože sa do toho jednoducho zbláznili, a potom to začali zdokonaľovať. (Aspoň tak som to niekde čítal.) No a v tom spočíva príležitosť pre malých vydavateľov. Ale aj keď im to nevyjde a nakoniec sa tým neuživia, vždy je to "iné ako väčšina", a to je ich prínos. Dnes už na to dokonca existuje termín, volá sa to "knižná biodiverzita" (alebo tak nejako).

Veľké vydavateľstvá sú z definície továrne, čím sú väčšie. A továrne, áno, vyrábajú masovo, a teda "na hovno". Vyrábajú čo najefektívnejšie a najlacnejšie, pričom na marketingu zarobia dosť peňazí späť, aby sa ich veci dostali všade a stali sa mainstreamom. Len by som im to nemal za zlé. Čo považujem za hrozné, je, keď za tým cítiť úmysel - keď tušíte, že to nie sú ľudia, ktorí majú radi knihy, ale ľudia, ktorí majú radi peniaze. A že tie peniaze chcú pre seba a nevkladajú ich do kníh, do výroby kníh, takže postupne rezignujú na úpravu, korektúry, kreatívnu grafiku a zrazu je kniha len lacný tovar, nie určitá udalosť s kultúrnym významom, určitý manifest videnia sveta, ale len biznis. To je podľa mňa tá tenká hranica, ktorá odlišuje dobré (veľké) vydavateľstvo od zlého (veľkého) vydavateľstva.

Ako ste sa vôbec dostali k prekladom? Chcel si vždy prekladať beletriu, alebo to nebol pôvodný zámer? Ak sa nemýlim, preložili ste aj komiksy môjho obľúbeného Maxa Anderssona alebo Exit Thomasa Otta.

Komiksy, ktoré spomínate, boli len z rokov 2000-2004. Na Exite však nebolo čo prekladať, je bez slov a preložil som len tuším životopis autora a vymyslel text na zadnej strane. Pri "Pixy" Maxa Anderssona to bolo iné, bol to môj vôbec prvý oficiálny preklad a veľa som lietal. Našťastie som sa dostal do kontaktu so skúseným prekladateľom, ktorý opravil najväčšie hlúposti.

Druhý komiks Maxa Anderssona som už prekladal spolu so svojou budúcou manželkou a tá ma nakoniec - o niekoľko rokov neskôr - odporučila ako prekladateľa spoločnosti Triton, pre ktorú už dlho prekladala; na rozdiel odo mňa vyštudovala angličtinu. To bol začiatok mojej oficiálnej kariéry vraha... prekladateľa. Aby som bol úprimný, vždy som bol silný hlavne na českej strane a do angličtiny som prenikal len "za pochodu".

Ano, "vždy fejk". Čítal som ju od detstva. Bolo mi jedno, o aký žáner ide, hlavne aby to bolo dobrodružné a pestré a/alebo fantastické. Realizmus bol vždy mojím najväčším neduhom. Zdĺhavé opisy, zdĺhavé psychologické pochody stereotypných postáv... lenže dnes, keď sa realita čoraz viac približuje k sci-fi, aj tá sci-fi začína byť nudným realizmom a mňa už nebaví ju čítať (a prekladať), najmä ak sa autor obmedzuje najmä na opisy technických zázrakov a postavy sú len také stereotypné atrapy.

Ako postupujete pri výbere titulov? Aké sú pre vás kritériá, aby ste začali usilovať o vydanie konkrétnej knihy? Je to len niečo ako osobné meradlo kvality, alebo premýšľate aj o predajnom potenciáli?

Táto otázka sa objavuje často a ja ju napodiv nemám vo svojich často kladených otázkach na stránke. Odpoveď je, že bohužiaľ neviem, podľa čoho knihy vyberám. Je to silne intuitívna vec a určite do veľkej miery osobné meradlo, osobné sito. Súvisí to rovnako s mojimi predchádzajúcimi čitateľskými skúsenosťami ako s tým, "koľko je hodín". Napríklad Fracassiho som objavil náhodným surfovaním, napísal som mu a o pár mesiacov som mal jeho zbierku preloženú a vydanú. Cítil som, že je to správna vec, správny čas. Už roky kopem okolo iných autorov, ale stále cítim, že sú pre mňa "tí praví". Len to trvá dlhšie, kým dozrie.

Potenciál predaja je pre mňa, samozrejme, dôležitý, ale naozaj sa spolieham len na to, že ak to osloví mňa, osloví to aj "moje" publikum. Nie je veľmi veľké, ale je to najväčší potenciál, ktorý som zatiaľ dosiahol. A takto to pre mňa funguje. Nepremýšľam o potenciáli v zmysle "to je blbosť, to sa im bude páčiť" (Werich). Často má, bohužiaľ, pravdu, ale nemohol som vydať niečo, čo by sa mi nepáčilo.

Od začiatku vychádzajú vaše knihy v menšom/vreckovom formáte a majú "kolektívny" vizuál - ako vznikol tento nápad a mienite pri ňom zostať? Ak by vás hypoteticky "zaujal" nejaký román, ale z nejakého dôvodu by jeho vydanie v tomto formáte neprichádzalo do úvahy, radšej by ste sa vzdali možnosti vydať dielo?"

Keď som bol šestnásťročný chlapec, chodil som po Opave s dlhými vlasmi a zelenou pracovnou taškou. V náprsnom vrecku tej tašky som nosil malé vreckové knižky, často z edície SNKLHU *Svetové čítanie*, ktorú navrhol František Muzika. A tak ma fascinovalo, aké príjemné, prenosné a zároveň napriek malým rozmerom podstatné tieto knižky boli, že som tento koncept - vrátane veľkosti edície - o pár desaťročí neskôr ukradol a použil pre seba v inom kontexte.

Súborný vizuál - inými slovami, edícia - určite nie je mojím vynálezom, ale možno som jeden z prvých, kto vydal fantasy v tejto podobe. Nie, nie som prvý, napadá ma minimálne edícia Pevnost z vydavateľstva Epocha, ktorá spĺňa parametre edície vo svojej vizuálnej jednote. Nespĺňa však parametre "typograficky čistej" edície, pretože - žiaľ - u nás stále pretrváva predstava, že fantasy musí byť predovšetkým polopriestorový a veľký obraz a písmo len "prdí". V tomto som inovátor, pretože robím pravý opak, ale na to ste sa vlastne nepýtali.

A druhá otázka: Ak narazím na takýto román, čo sa mi stalo, rád ho uverejním mimo súčasnej redakčnej zostavy. Ale aj vtedy budem dodržiavať isté zásady, ktoré (možno) naznačia, že je z dielne Gnome Design.

Prekladáte aj všetky tituly Gnóm!u, je to ideálne, samozrejme, odhliadnuc od finančnej stránky veci? Neexistuje nejaké kritérium pre názory a pohľady iných ľudí, ako to majú veľké vydavateľstvá?

Na začiatku som neplánoval, že budem prekladať len všetko, pretože ma to veľmi spomaľuje. Stačí sa pozrieť napríklad na Planet 9, ako sa rozbehli. :) Práve že to súvisí s otázkou výberu kníh. Keď si vyberiem nejakú knihu, som do nej taká zaangažovaná (nechcem povedať zamilovaná), že ju nakoniec chcem preložiť sama. A zároveň stále nemám dosť prostriedkov na to, aby som prácu zadával trom ďalším prekladateľom (alebo dokonca jednému) naraz, navyše: prekladatelia nikdy nemajú čas, tak načo sa namáhať s tým, aby som niečo koordinoval sám. Možno je to trochu začarovaný kruh, uznávam.

Samozrejme, tie "cudzie názory a pohľady", tie myslím mám. To je jednoducho editovanie, a to sa v Gnome robí veľmi dôkladne. Dokonca by som si dovolil povedať, že dôkladnejšie ako v mnohých veľkých vydavateľstvách, pretože tam sa často nerobí kolokácia, t. j. súčasné čítanie originálu a prekladu.

Ako veľmi delíte svoj čas medzi prekladateľské zákazky a prácu na vlastných tituloch? Je v tom rozdiel napríklad v tom zmysle, že vás práca na tituloch vydaných vlastným nákladom baví viac?

Pracujem tak, ako je to potrebné. Vlastne podľa toho, či mám alebo nemám peniaze. Ak ich nemám - čo je väčšina času -, tak Gnome!" treba odložiť bokom a peniaze zarobiť. Čo sa týka práce na texte, nie je v tom rozdiel - prekladám rovnako poctivo "pre cudzinca" - a zároveň je v tom rozdiel.

Pretože keď prekladám na zákazku, hreje ma pocit, že zarábam peniaze na budúce zálohy a že ja a moja rodina budeme opäť na chvíľu zabezpečení, zatiaľ čo keď prekladám pre Gnome!, hreje ma opäť to, že mám knihu umelecky pod kontrolou a dotiahnem ju do výroby a potom aj ďalej, k zákazníkom. Predávať priamo z e-shopu je často fuška, ale nezatracoval by som ten pocit, že posielate knihu, ktorú ste osobne vytvorili, ľuďom, o ktorých z osobného kontaktu viete, že sa na ňu tešia.

Ako sa u vás vyvinula láska k literatúre a čo vás oslovilo na beletrii, že ste sa rozhodli ju publikovať?

V našom dome sa vždy veľa, až nezdravo, čítalo a hádzalo knihami, sochami a obrazmi. Ešte som to nikomu nepovedal, ale moja babička z matkinej strany sa pohybovala v prostredí ľavicovej avantgardy 20. rokov minulého storočia. Bola aj komunistka, hoci "len" do roku 1948, potom už nie. Dôležité je, že mi občas medzi umývaním riadu rozprávala, ako vtedy opitý Nezval liezol na stôl a ako Teige a Toyen robili to či ono... Nepamätám si to presne, ale pocit, že to človek počuje z prvej ruky a že s nimi sedí v krčme, bol veľmi silný, hoci som vtedy sotva mala rozum. Pretože jedna vec je učiť sa kultúru a literatúru v škole a druhá ju prežívať. Moja babička ma ovplyvnila možno viac ako moji rodičia a vďačím jej za veľa.

A čo sa týka beletrie, neviem, odkiaľ ju mám, ale mám ju odmalička. Ten pocit, keď som vošiel do malomestskej knižnice a našiel tam román Ludvíka Součka, ktorý som nečítal, to bolo pre mňa ako nájsť svätý grál pre Artuša. Alebo keď vám mama, ktorá mala vždy nos na knihy, prinesie úplne prvé vydanie Hobita, píše sa rok 1982 a vy máte štrnásť, ale nikto ešte nedefinoval pojem "fantasy", a vy jednoducho viete, že je to niečo nové a úžasné, nejaký úplne nový spôsob písania, ktorý ste práve objavili len vy. To sú tie neprenosné zážitky.

Ale zároveň som čítal všetko, čo mi prišlo pod ruku, nemuselo to byť vždy fantasy, ale muselo to byť nejakým spôsobom prevratné, nové, odlišné od priemeru.

Myslíte si, že predajnosti a popularite jednotlivých autorov pomáha aj to, že ich knihy vydáva viac domácich vydavateľstiev? Lairda Barrona vydalo vydavateľstvo Laser, Ursulu K. Le Guinovú vydalo Argo a Triton...

Netrúfam si odhadnúť. Určite to znie logicky. Keď sa nad tým zamyslím, hádam to závisí aj od toho, kto je publikum tých ostatných vydavateľstiev. Môžu to byť úplne iné skupiny ľudí, a v tom prípade sa nemusia navzájom ovplyvňovať. Napríklad tí, ktorí si prídu kúpiť ďalšiu Le Guinovú odo mňa z Knihexu, mi niekedy hovoria, že už čítali Prečo čítať fantasy a tak si autora objavili sami. Až na to, že Le Guinová je na svete už od osemdesiatych rokov. Títo ľudia ju teda nepoznali, pretože sami nepatria k drevným čitateľom fantastiky, a objavili ju len vďaka mne. Takže možno ja zvyšujem predajnosť Arga a Tritónu, ale pokojne to môže byť aj naopak. Nemyslím si, že tieto záhadné toky niekto zmapoval, ale zdá sa, že je isté, že rôzne spôsoby prezentácie knihy priťahujú rôznych ľudí. A pod "prezentáciou" mám na mysli, samozrejme, preklad, grafiku, obálku, ale často aj materiálové stvárnenie knihy, pretože ten rozdiel "laminovaná alebo papierová", "tvrdá alebo mäkká väzba" môže hrať dosť veľkú úlohu v tom, akého človeka kniha priťahuje.

Postupne ste rozvinuli tri samostatné vydania svojich kníh. Ako by ste nezasväteným vysvetlili, v čom sa líšia a aké sú parametre jednotlivých edícií z hľadiska spracovania, obsahu atď.

Úplne prvá edícia bola tá, ktorú som už spomínal, tá, ktorá bola skopírovaná od Františka Muziky. Oproti predlohe som ju však poňal luxusnejšie, napríklad obálka je z drahého papiera Conqueror a miestami je na nej reliéf. Vo výsledku som mal pocit, že sa príliš nepredáva práve preto, aký je elitársky. V prvých dvoch rokoch som vydal len tri knihy a mal som pocit, že sa nepredávajú veľmi dobre. A vtedy naozaj neboli. Chcel som sa nejako posunúť ďalej, a tak začali vychádzať edície. (Pôvodne som tie edície ani neplánoval, jednoducho tak nejako vyšli. Logicky, pretože som od začiatku vydával knihy "v edícii", len som si to dostatočne neuvedomil)

.

Vymyslel som teda inú edíciu s odlišným charakterom a účelom - edíciu "Pulp Robot", ktorá sa mala vryť do pamäti už tým trochu nezmyselným názvom, zloženým z dvoch často používaných slov. Mala to byť lacnejšia, trafiková edícia a svoj účel splnila. Obľúbená je okrem iného preto, že knihy sú lacné, ľahko sa držia, dajú sa zrolovať a podobne. Prvá kniha z tejto edície, Fracassiho "Hľa, prázdnota", sa skutočne predávala neobyčajne dobre, ale to bolo čiastočne preto, že som okolo nej predtým urobil trochu "marketingovej nádielky".

Takže prvá z týchto edícií zostáva vyhradená pre ťažko definovateľné žánrové solitéry, zatiaľ čo druhá je určená pre žánrovo definovateľné knihy, ktoré môžu vychádzať aj v sériách.

Jedine minulý rok vznikla edícia Pemmikan, kde som chcel vyskúšať "ešte menšie knihy", akési jednohubky, ale výživné. Preto sa to tak volá - pemmikan je trhané mäso na cesty. Nie je to obmedzené žánrom, skôr rozsahom. Dalo by sa povedať, že Pemmikan naozaj vznikol preto, aby som mohol niečo rýchlo a jednoducho, okamžite vydať. To sa odráža už v prvej knihe Vojna na Ukrajine: kontext, ktorá je mimo môjho zamerania na beletriu, ale reaguje na udalosť v našej realite, ktorá nami všetkými otriasla.

No, tento rok by malo vyjsť štvrté vydanie, Horla, sľúbené pred dvoma rokmi, ktoré vzniklo preto, že prvé vydanie (teraz sa volá "G", lebo na začiatku nemalo názov) akosi začalo mať príliš veľa hororových príbehov. Pochopil som, že horor si zaslúži vlastnú sériu, opäť prísne jednotnú. V tomto prípade bude mať séria dve verzie, "masovú" pre obchody a "zberateľskú", ktorú si budem môcť kúpiť len ja. Takouto stratégiou sa chcem pokúsiť vyriešiť svoje pretrvávajúce finančné problémy. O Horle tu písať nebudem, pravdepodobne sa o nej dozviete ešte tento rok.

Ktorý je váš najpredávanejší titul a ktorý vás z hľadiska predaja prekvapil, či už pozitívne alebo negatívne? A mohli by ste predstaviť pár svojich titulov/autorov pre tých, ktorí sa s nimi ešte nestretli?

Typicky pre nováčika ma prekvapil Flaming na konci leta tým, ako málo sa predával. Ale hádam je to bežné. Bol som sklamaný z toho, ako málo sa spočiatku predávalo Mesto, nie dlho potom, ale už sa to zlepšilo. Ľuďom sa kniha páči. Momentálne hrá "Zastávka blesku" úlohu najväčšieho prepadáku.

Najpredávanejšou knihou je Ursula K. Le Guinová. "Rozprávanie" sa už vypredalo a "Prečo čítať fantasy" aj "Guilanova harfa" sú stálicami. Napokon nesklamala ani Barronova "Tá úžasná vec..." s reliéfnou obálkou; o ňu je stále záujem a dúfajme, že sa predá do posledného výtlačku. Myslím, že na tom má dosť veľkú zásluhu výtvarné spracovanie knihy, ktorého som šťastným autorom.

Prezentovať tituly je dosť ťažké, vždy mám pocit, že niečo vynechávam. Kto chce, môže si všetko nájsť na webovej stránke vydavateľstva, ktorá je na dnešnú dobu dosť podrobná. Poviem len toľko: Gnome sa zatiaľ pohybuje na hranici medzi "mužskou" a "ženskou" literatúrou (hoci ani to nebolo plánované). Jemnejšiu, ženskú a optimistickú vetvu zatiaľ zastupujú Ursula K. Le Guinová a Pat Murphyová, zatiaľ čo drsnú, mužskú a pochmúrnu vetvu reprezentujú moji hororoví autori.

Všetko ostatné (napríklad Lucius Shepard so svojou Americkou modlitebnou knihou, ktorá je zároveň spoločenskou satirou, trilerom, mestskou fantasy, zbierkou básní a romantickým románom) je niekde medzi týmito vetvami alebo mimo nich.

"Vaši autori" sú väčšinou medzinárodne známi, ale domáca čitateľská verejnosť ich nemusí poznať. Ako dostať ich mená do povedomia a viac zviditeľniť vašu vydavateľskú značku? Je to vôbec možné na domácom knižnom trhu, alebo vám nezostáva nič iné, len sa spoliehať na znalcov a nadšencov?

Nesťažujem sa. Mám pocit, že som za sedem rokov podnikania vyťažil viac ako iní za tridsať. Ale možno som len oslovil inú cieľovú skupinu.

Záleží naozaj veľa na tom, ako sa prezentujete. Napríklad najlepší horor, ktorý som doteraz čítal, som nevydal ja. Volá sa Hlava plná duchov a napísal ho Paul Tremblay, priateľ Barrona a Langana. King o tomto románe povedal, že sa naozaj bál, a nie je to len strach. Píše sa to aj na obálke. Akú väčšiu reklamu si môžete želať ako výslovné odporúčanie od Kinga? Preklad je veľmi slušný, obálka nevýrazná, papier nekvalitný. Vydal Knižný klub, 2016, a na Databáze kníh ju ohodnotilo 155 ľudí 65 %. Zdá sa, že kniha zapadla. Druhé vydanie zatiaľ nevyšlo. Čo sa pokazilo? Neviem, ale kniha si to nezaslúži. Takže ani veľké vydavateľstvo nemusí byť pri propagácii knihy úspešné.

A naopak, "vsadiť na znalcov a nadšencov" môže byť celkom spoľahlivá cesta, pretože ako vieme, najlepšie sú osobné odporúčania od priateľov.

Existujú pre malých vydavateľov prekážky napríklad v distribúcii? Ako sa počíta konečná cena knihy, keď je známe, že distribučné spoločnosti si z nej berú minimálne 50 %?

No, logicky musím kalkulovať tak, aby som dosiahol nejaký zisk aj na "vlastných" 50 %. To mi zároveň dáva možnosť zľavy v prípade priameho predaja. Myslím, že v tom nie sú žiadne veľké tajomstvá ani zádrhele. Musíme ísť do distribúcie, pretože inak, ak sa kniha ani len nepremietne na pultoch (a webových stránkach), sa o nej nevie. Aspoň ak si kladiete za cieľ náklad vyšší ako 1000 kusov, ako to robím ja. A takéto ambície mám. Možno preto nevidím žiadne väčšie problémy s distribúciou, ale ľudia, ktorí robia stovky výtlačkov, to musia mať inak, pretože takéto množstvo sa v distribúcii rozpráši v štýle "jedna kniha na jeden obchod" a neviem, aký to má vplyv.

Čo je však problém pre všetkých, sú tzv. parazitické e-shopy, t. j. firmy, ktoré nemajú kamenný obchod (= nemajú veľké náklady), ale berú knihy za distribučnú cenu. Potom ich predávajú so ziskom niekoľkých percent, takže majú najnižšie ceny. Tým sa doslova obohacujú na práci niekoho iného. Je to cynické kamarátstvo, nič iné. Samozrejme, kapitalizmus bez slušnosti je tiež kapitalizmus, ale otázka je, kto v ňom chce žiť.

Na aké tituly sa od vás môžeme tešiť, či už ako vydavateľa alebo "len" prekladateľa? Osobne by som uvítal viac kníh napríklad od Barrona, Fracassiho alebo Evensona...

Tri knihy, ktoré som preložil pre iné vydavateľstvá, by mali vyjsť tento rok. Všetky budú skvelé, hoci každá pre inú skupinu čitateľov. Ale keďže sa na nich podieľam len ako externý spolupracovník, nerád by som čokoľvek prezradil bez predchádzajúceho súhlasu týchto vydavateľstiev. Skrátka, užívajte si na neurčito, nie.

V skutočnosti však jednu z nich môžem prezradiť, už bola verejne oznámená: Sofia Samatar, "Cudzinka v Olondrii". Vyjde vo vydavateľstve Host 5. mája. Je to krásna vec. Vtedy o nej napíšem na FB Gnome.

A čo sa týka Gnome!, práve teraz vyšla prvá kniha z edície Horla, Pieseň, ktorá objasňuje svet od Briana Evensona. Je to ďalšia zbierka poviedok. Bude to dobré. Ďalšiu si nechám ujsť, ale nie je tajomstvom, že som kúpil práva aj na román Fracassi.

od Romana Bílka